Hana Fábry. Z archívu vyhorenej aktivistky...

V jednej z bratislavských ambulancií visí „ceduľka": „Skôr, než začnete netrpezlivo klopať, pokojne sa posaďte a počkajte na pokyny sestry." Tento nápis a bratislavské komunikácie ma inšpirovali k napísaniu tohto článku – s podtitulom „robíme, čo môžeme“.
 

Neviem, či si americký „antisystémový“ boháč a zhodou okolností tiež prezident Donald Trump osvojil slogan America first od mimovládnych organizácií, ktoré sa s mottom Housing first (bývanie predovšetkým) snažia pomáhať ľuďom bez domova. Pochybujem. Stojí však za to sa pri tomto slogane pozastaviť a skúsiť pochopiť, čo pre našincov znamená, ak vzývajú bôžika vlastenectva, a hovoria – hoci aj inými slovami – to isté: Slovensko na prvom mieste.
 

Všetci sme si aspoň raz v živote zaspievali známy slovenský hit Na Orave dobre, na Orave zdravo. Z čoho toto tvrdenie vychádza, nevedno. Názory na kvalitu života sa rôznia v každej časti sveta; dôležitý je uhol pohľadu.

Bratislavou lomcuje hazard. Lepšie povedané boj proti nemu. Lomcuje mestom s takým zaujatím, o akom sa nikdy ani len nesnívalo prívržencom a podporovateľkám dodržiavania ľudských práv či ochrancom mesta a jeho skutočných, časom preverených hodnôt.

V sieťach sociálnych médií sa konečne ocitla aj Bratislava. Už nielen množstvá nostalgických fotografií zo stránok, ktoré pripomínajú zašlú krásu Prešporka a jeho atmosféru, a ktoré spustili nevídaný boom záujmu o históriu mesta, ale aj diskusie o jeho súčasnosti sa stávajú bežnou súčasťou hľadania riešení vo verejnosti.

Z bratislavského sídliska Dlhé diely som doslova ušla. Ušla som od všadeprítomného betónu s minimálnymi plochami, ktoré sa so zažmúrenými očami dajú nazvať parkami. Zo sídliska, kde aj strom solitér sa považuje za super sídliskovú zeleň a kde malé trávnaté „plácky“ prežili chaotickú zástavbu len preto, že sa na ne nezmestil žiaden „projekt“. Opustila som sídlo, ktoré sa nestalo betónovou džungľou iba vďaka kopcu, na ktorom je postavené, pretože kopec nie je žuvačka, nedá sa natiahnuť, a nie je ani poslanec z rodu búračov PKO.

Ďakujem, že ste si vybrali jednu či viac mojich fotiek. Na oplátku (viem, je to nespisovný výraz:)) vám dávam na výber, na akom materiáli chcete mať fotku vytlačenú (v podobe, v akej je na výstave, na fotopapieri, na plátne, iné). Pri vybraných fotkách je uvedené, že výťažok z predaja venujem buď útulku na ochranu zvierat alebo niektorému z bratislavských občianskych združení (podrobnosti pri konkrétnej fotke). Nech sa páči...

Na webových a facebookových stránkach samospráv a občianskych iniciatív sa pravidelne objavujú informácie súvisiace s bezpečnosťou cestnej premávky. Jamy, výtlky, odkryté kanále, rozbité chodníky, spoločné trasy pre chodcov a cyklistov, v tom horšom prípade aj pre automobily, autá parkujúce na chodníkoch a cyklotrasách, pešie zóny plné výnimiek pre vjazd áut. A tak ďalej a tak ďalej. Nemáme sa čím chváliť.

Zdalo by sa, že k téme nezákonného zlikvidovania bratislavského PKO už nie je čo dodať. Zlé zmluvy sú podpísané, vzácne budovy zbúrané, developer a primátor (primátor!) sú spokojní, aktivistky a aktivisti bubnujú na poplach: verejný záujem dostal opäť po krížoch.
 

Konečne tu postavia niečo pekné, nahlas komentovala dianie na dunajskom nábreží pani vo veku PKO, keď si v prvý deň búrania tejto „hnilej barabizne“ fotila jej skazu. Užívala si, ako zaťala do živého v nás, čo sme sa s nemou hrôzou prizerali tejto nenahraditeľnej strate. Kvalitná funkcionalistická stavba buldozérom odolávala symbolicky statočne, žiaľ zbytočne.