Hana Fábry. Z archívu vyhorenej aktivistky...

Vychádzka po bratislavskom dunajskom nábreží smerom od centra mesta do Karlovej Vsi sa po minulotýždňovom štvrtku dlhých nožov stala ešte smutnejšou ako doteraz. Mestské zastupiteľstvo, ako je už všeobecne známe, odsúhlasilo sprivatizovanie najvýznamnejšej časti dunajského nábrežia. Primátor Ivo Nesrovnal a 28 jeho kolegov a kolegýň, nazvime ich rovno bábkami developera, rozhodli o predaji a faktickom zbúraní PKO.

Neviem, čím si to naše hlavné mesto „zaslúžilo“. Fakt, že jeho historickú pamäť likvidujú jeho vlastní „otcovia“, súčasní i minulí radní. Pred očami nám mizne mesto kráľovské i industriálne, mesto kultúrnej a intelektuálnej bohémy, mesto Keltov a Rimanov, Slovanov, Nemcov, Židov a Maďarov, mesto hudby a výtvarných umelcov, mesto Korza i Železnej studienky, v každej, aj ťažkej dobe mesto nádejí na lepší svet.
 

Čo je to ten integrovaný dopravný systém, o ktorom sa teraz v súvislosti so zľavami v MHD toľko hovorí? V skratke ide o verejnú hromadnú dopravu na území Bratislavského kraja, zahŕňajúcu viac druhov dopravy a rôznych dopravcov (Dopravný podnik Bratislava, Slovak Lines, Železničná spoločnosť, Železnice Slovenskej republiky), v ktorých platia spoločné prepravné a tarifné podmienky.

Tak sa nám skončil Európsky týždeň mobility. Hlavné mesto sa doňho zapojilo podobne ako desiatky iných miest podujatím, ktoré sa v mojej verzii volá Bratislava, mesto áut – Európsky týždeň automobility. Potemkin sa opäť raz predviedol v Bratislave v plnej poľnej.

„Obávam sa, že kým si slovenský národ nahlas neprizná, že mu v žilách koluje xenofóbna krv, dovtedy bude Slovensko cúvať míľovými krokmi v ústrety svojej tragickej minulosti.“ Túto vetu som napísala pred dvomi rokmi v neblahom tušení, kam sa Slovenská republika rúti, netušiac však, že to bude naozaj míľovými krokmi.
 

Je nedeľa 9. augusta, 14. hodín, 35 stupňov Celzia. Bratislava lepšie dýcha len v blízkosti zelene či vody. Rovnako ako iné mestá, kde sa pozabudlo na ľudí, ktorí v ňom žijú, aj tu je centrum rozpálené, vyľudnené.

Nastúpia na svoj spoj, sadnú si, otvoria si smartfón, vo výnimočných prípadoch noviny. Alebo si ani nesadnú, ale visia v povetrí medzi sedadlami a držadlami, vypnú mozog, zahľadia sa do diaľav – a cestujú do práce, do školy. Jednoducho do mesta.
 

Vyliezla som s fotoaparátom kvôli lepšiemu výhľadu na kamenný smetný kôš. Medzi mnou a mojimi priateľmi pred prezidentským palácom a čiernym davom smerujúcim z bratislavskej Hlavnej stanice na Námestie SNP stál iba kordón ťažkoodencov. Ak by svoju prácu neustáli, možno by ste tento článok nečítali. Nemal by ho kto napísať. Áno, až také „to“ bolo.

Pozvánka na jarný bratislavský Urban Market ma nadchla. Ide sa! Nie, nie pre zdravý eko-bio-hipsterský duch trhu. Moju pozornosť pritiahol priestor, v ktorom organizátori akciu naplánovali. Dom, ktorý roky obdivujem zvonku, pociťujúc nesmiernu ľútosť nad jeho úpadkom.

Azda viete, že do Bratislavy začiatkom 20. storočia zavítal Albert Einstein. Viete ale, že to bolo po výmene listov so zanieteným mestským archivárom Ovídiom Faustom so zámerom študovať dielo iného významného astronóma, fyzika a matematika Františka X. Zacha?