Cez Chucka nikto neprejde
Kauza cyklomosta z bratislavskej Devínskej Novej Vsi do rakúskeho Schlosshofu nie je žiadnou kauzou, a už vôbec nie závažnou. Je úsmevným príbehom komunitného života, ktorý má však na pozadí mierne trpkú príchuť blenu. Je totiž čítankovou ukážkou, ako veci na Slovensku fungujú. Či skôr nefungujú. Popri skutočných problémoch, ktoré lomcujú Slovenskom, je tento príbeh iba ľahkou „konverzačkou“, ale pozor - s morálnym poučením na konci.
O čo šlo? Bratislavský samosprávny kraj vo februári vyhlásil anketu o pomenovaní túžobne očakávaného cyklomosta. Účastníci a účastníčky ankety mohli zahlasovať za jeden z hlavných návrhov, alebo mohli prísť s vlastnými názvami. Recesistický návrh Most Chucka Norrisa podporila verejnosť najväčším počtom hlasov – získal ich viac ako dvanásť tisíc. V septembri však župní poslanci a poslankyne väčšinovú recesiu odignorovali a schválili názov Most slobody. Na ňom sa župa dohodla s rakúskou stranou, hoci bol v hre napríklad aj rakúsky návrh, aby most niesol meno panovníčky Márie Terézie.
Bratislava má teda most so serióznym názvom; o turisticky lákavú atrakciu v podobe názvu Most Chucka Norrisa sa Slovensku postarali aspoň mapy „pána Googla“. Niet pochýb, že most vzhľadom na historické súvislosti lokality, v ktorej bol postavený, má pomenovanie nielen dôstojné, ale aj oprávnené. Iná vec je, ako župa naložila s hlasovaním verejnosti. Vyhlasovateľ, prirodzene, nemohol tušiť, že v ankete na celej čiare napokon zvíťazí recesia, ktorú slovenská ani rakúska konzervatívnosť jednoducho nezvládne.
A v tomto momente sa dostávame k sľúbenému morálnemu poučeniu. Načo župa vyhlásila anketu, keď výsledky hlasovania nebola ochotná vziať do úvahy? Koniec koncov, po „poriešení“ autorských práv by názov mohol byť skutočne turistickým lákadlom.
Predseda samosprávneho kraja Pavol Frešo sa zo zmysluplného vysvetlenia diplomaticky vyzul, keď vyhlásil, že nešlo o hlasovanie o názve mosta, ale len o návrhoch, ako by sa volať mohol. Pritom stačilo trochu pobrúzdať po internete a zistiť, aký vlastne človek Chuck Norris (teda nie hrdina stoviek skvelých vtipov) v skutočnosti je. Že to nie je práve výkvet tých cností, po ktorých slobodomyseľné duše z ankety volajú. Že to je osobnosť svojím prístupom k niektorým menšinám (eufemisticky povedané) kontroverzná a ako taká neprijateľná.
Nepripomína vám však celý príbeh aj príbehy iných hlasovaní na Slovensku? Na iných fórach a o veciach vskutku závažných? O tých, ktoré Slovenskom naozaj lomcujú?
Snaha komunikovať s verejnosťou a ponúkať možnosti spolurozhodovania nielen naoko, snaha dôsledne vysvetľovať rozhodovacie procesy a dôvody rozhodnutí, snaha akceptovať mienku verejnosti, to je to, o čo tu ide. Respektíve by malo ísť. Príbeh o tom, že župan oficiálne otvoril Most slobody a zopár recesistov o pár týždňov neskôr Most Chucka Norrisa, tak prestal byť iba zábavnou komunitnou historkou. Stal sa predovšetkým obrazom slovenskej reality. Príbehom o tom, čo ľuďom na Slovensku skutočne chýba - akceptovanie ich názoru.
