Ivo, toto nesmieš dať!
Neviem, čím si to naše hlavné mesto „zaslúžilo“. Fakt, že jeho historickú pamäť likvidujú jeho vlastní „otcovia“, súčasní i minulí radní. Pred očami nám mizne mesto kráľovské i industriálne, mesto kultúrnej a intelektuálnej bohémy, mesto Keltov a Rimanov, Slovanov, Nemcov, Židov a Maďarov, mesto hudby a výtvarných umelcov, mesto Korza i Železnej studienky, v každej, aj ťažkej dobe mesto nádejí na lepší svet.
Lomcuje mnou pocit zmaru a smútku, keď takmer denne počúvam, čo sa kde zase v meste búra, čo sa kde bez podpory miestnych, často na čierno, stavia, kde zas bezdôvodne padajú stromy. Ako je vôbec možné, že sa nám nedarí uchovať všetko to, pre čo sa z človeka stáva hrdý obyvateľ-lokálpatriot a čo z mesta robí príjemné miesto pre život? Ako to, že sme nezachránili krásu jeho pokojnej provinčnosti a s ňou paradoxne pevne spätého veľkomestského ducha, zápalistú výpoveď mesta o sebe samom? Rozvoj predsa znamená všetko možné, len nie „pred nami nič, po nás potopa“.
Kde a kedy sa začal ten pád? Ťažko povedať. Jedno je isté. Bratislava sa už preklopila do sfér, z ktorých niet návratu. Nespoznávajú ju domáci, a novo príchodzí už často nemajú chuť ju spoznávať; nie je už ani veľmi čo. Chladné, prefabrikované, neúmerne veľké hmoty nových „barakov“ s odkazom „ja na to mám“, stojace (nielen) pod Hradom a na nábreží, na najcennejších miestach miest, nemajú čím poskytnúť ľuďom pocit domova.
Genius loci nie je vecou prespania, zaparkovania, hypermarketu ani umelej zelene, v pravidelných útvaroch rozmiestnenej na betónovej dlažbe. A práve o ducha miesta nás pripravuje arogancia bohatých peniazmi, chudobných srdcom. Každý jeden deň urvú zlé a nenásytné rozhodnutia kus atmosféry mesta a premenia ju na ďalšie a ďalšie číslice na súkromných účtoch.
Verejné priestory beztrestne miznú v cudzích peňaženkách dokonca bez adekvátnej náhrady pre tých, ktorým boli ukradnuté. A nikto sa nepýta, či aj oni neprinášali zisk, ak už má byť zisk tou jedinou mantrou. Lebo prinášali. Duchovný, aj ten v eurách.
Rozprávam príbeh prešporského, nevadí, že tak trochu idealizovaného čara Vydrice a Zuckermandla, originálneho funkcionalizmu Zimného štadióna či „Bezručky“, industriálnej krásy Cvernovky a mnohých ďalších bratislavských stavieb, ktorých architektonickú hodnotu si civilizované mestá chránia a transformujú do podoby svojich moderných potrieb, príbeh narušenej kompaktnosti historickej zástavby centra či odlesňovanej, navyše poľovníkmi okupovanej Koliby, príbeh Pečnianskeho lesa.
S posvätením tých, ktorí majú mesto zveľaďovať, nie naopak, sa tento smutný zoznam neustále predlžuje. A práve dnes je na rade PKO. Ako dopadne kultový Pekáč, symbol novodobej kultúry miznúceho mesta? Ostane už iba spomienkou ukradnutého genia loci, premeneného na hustú zástavbu bez duše, ktorá namiesto životných zážitkov produkuje už iba nájomné a parkovné? Stane sa opäť mestské zastupiteľstvo iba stafážou čachrov developera s primátorom? Ivo, zle to dávaš!
