Skôr, než začnete trúbiť
V jednej z bratislavských ambulancií visí „ceduľka": „Skôr, než začnete netrpezlivo klopať, pokojne sa posaďte a počkajte na pokyny sestry." Tento nápis a bratislavské komunikácie ma inšpirovali k napísaniu tohto článku – s podtitulom „robíme, čo môžeme“.
Sedíte si v aute, šoféruje si – a v lepšom prípade už nič ďalšie nerobíte. Netelefonujete, nehádate sa s polovičkou, nenadávate na cesty a tupcov na nich, nečítate si podnetné texty na bilbordoch, nespriadate plány, čo s vaším startupom, keď mu hrozí finiš. A toho cyklistu zbadáte skôr... aspoň o pár sekúnd skôr, než začnete netrpezlivo trúbiť. Lebo tých pár sekúnd môže byť osudných.
Počas nich si môžete uvedomiť, že objekt vašej netrpezlivosti robí všetko, čo môže, aby na bratislavskej ceste prežil. Pekelne sa sústreďuje na rozbitú cestu pred sebou i pod sebou, prípadne na nebezpečné podnety vedľa seba, vrátane vás. Zatrúbiť niekomu do sústredenia sa v okamihu zľaknutia môže obratom zmeniť v katastrofu. Aj vašu.
Neviem, ako je to v iných mestách, ale nerobím si ilúzie, že sú na tom zásadne lepšie ako naše mesto hlavné. To, ktoré sa hrdí cyklotrasami zahrnutými priamo do jazdných pruhov. To, ktoré sa permanentne borí s výtlkmi, výmoľmi a harmonikami na krajniciach ciest. Vaše auto je na ne pripravené. Má štyri silné pneumatiky, na vozovke (na chodníku, na trávniku, na nábehu na chodník) sedí pevne a isto; nástrahy v podobe jám a prekážajúcich cyklistov či kolobežkárok bravúrne zvláda. Ak nerátame vaše šomranie či vulgarizmy.
Vedzte, že cyklisti či kolobežkárky nemajú o nič menšie „nervy“ ako vy, zato ich ochrana je oveľa, oveľa menšia. Pritom ich šanca využívať bezpečné vnútromestské cyklotrasy je v Bratislave prakticky nulová. Podobné je to na chodníkoch, ktoré sú často ešte v dezolátnejšom stave ako cesty, navyše po nich chodia (fakt neklamem!) chodci a (to predsa viete) parkujú na nich parádne esúvečká.
Skôr teda, než začnete netrpezlivo trúbiť, majte, prosím, na pamäti, že cyklista nemá kam uhnúť, keďže jeho krajnica je plná dier, z jednej strany ste vy, z druhej strany obrubník – a chodníky sú pre zmenu plné áut, ľudí a prasklín v asfalte o veľkosti priemerného hada.
Nalejme si čistého nealka: ľudia, ktorí na prepravu využívajú vlastný pohon (a neničia životné prostredie, ani cesty) majú tiež právo na bezpečný pohyb. A štatistiky sú desivé. Regionálny úrad verejného zdravotníctva uvádza, že sa u nás každý deň zraní 43 detí. Pri úrazoch (a ani nepomyslime na tie fatálne) prevažujú zlomeniny, podvrtnutia a podobne, pričom za najčastejšie príčiny úrazov sa považuje neopatrnosť, neskúsenosť či neschopnosť správne sa orientovať v cestnej premávke.
Je treba sa začať nekompromisne pýtať, či naozaj „iba" toto sú tie dôvody. Či za úrazmi nestoja aj neopravené cesty a chodníky. A ak áno, volať kompetentných na zodpovednosť. Hoci aj súdne. Už by hádam stačilo platiť nielen na daniach, ale aj osobne, za život v režime „vstup na vlastné nebezpečenstvo!“.
