Hana Fábry. Z archívu vyhorenej aktivistky...

Väčšina z nás žije vo svojej sociálnej bubline a v nej máme tendencie (celkom pochopiteľné) si svoje okolie utvárať čo najpríjemnejšie. Ale keď z bubliny vykukneme, šok nám hodí sánku dolu...

Nastupovala som do električky. Nebudem uvádzať dátum, čas, ani číslo vozu. Vodička, ak na tento článok natrafí, sa v ňom nájde. Lebo aj pri všetkej našej tvrdo natrénovanej otrlosti, toto bolo naozaj veľa. Za mnou nastupovala – veľmi pomaly a sťažka, zjavne s bolesťami – žena určite už v dôchodkovom veku. Priskočila som k nej, že jej pomôžem, chytila som ju za ruku – a vypočula si od vodičky smerom k novej cestujúcej také slovné splašky, že ženu takmer rozplakali.

Vodička nahlas frfľala, že načo znova otvárala dvere, teraz to tu má, musí čakať na ďalšiu zelenú, čo takéto staré baby nečakajú na „bezbariérovú“ električku, a nech sa pohne, kto má na ňu toľko čakať. Pani i ja sme sa sa ohradili voči takému správaniu, ale splašky pokračovali v tom istom duchu, ako keď opilci riešia vesmírne problémy – stále dokola točia to isté, len s každým kolom o niečo hlasnejšie a jedovitejšie.

Keď sme rozhorčené už radšej v hádke nepokračovali, aby nás vodička kdesi od jedu nevyklopila, do električky začal nastupovať muž. Starší, s taškami v oboch rukách, pomaly, ťažko. Déjà vu? Neprekvapí vás, že sa situácia opakovala. Pani vodička ale vniesla do situácie nový prvok. Dupla „na plyn“, električka sa so silným trhnutím pohla, muž spadol, tašky a nákup mu zbieralo osadenstvo električky – a vodička pokračovala v splaškoch.

Takéto a im podobne „veselé“ príbehy z MHD by iste vedel k dobru pridať každý a každá z nás. To, že sa vám zatvoria dvere pred nosom, keď ste k nim práve s funením dobehli, alebo že sa vodič prizerá, ako sa mama s kočíkom nadrapuje do voza sama, ako bezdôvodne mocensky zaobchádzajú so psíčkarmi, s Rómkami, či s ľuďmi bez domova, to všetko je niečo ako chlieb náš každodenný.

A nie, nie som slepá, viem, ako nevhodne sa vie chovať množstvo cestujúcich. Rovnako mi je jasné, že vodiči a vodičky majú svoje (často zvláštne) interné pokyny, majú svoje osobné problémy, dlhé šichty, nedostatočný oddych, vynaloženej námahe a času neprimerané platy.

Napriek tomu – ľudia, ktorých vezú, sú na tom podobne. Nemôžu za nikoho zlý deň a nezaslúžia si cudzie splašky na svojej hlave. Napokon, bez tej pani, ktorá tak sťažka nastupovala, bez pána „déjà vu“, bezo mňa, bez ostatných ľudí v MHD, by táto ani žiadna iná vodička nemali prácu. A bez práce... ale ďalej to už všetci poznáme. Možno by bolo fajn mať to na pamäti, ak iná motivácia, ako sa správať k ľuďom pekne, akurát v tejto chvíli nefunguje.