Ľudia s nálepkami
Utečenci. Tak im hovoríme. Alebo migranti. Imigranti. Prípadne azylanti. Vždy máme po ruke nálepku cudzinci. Podvedome si vybavíme staré známe „Svoje si nedáme, cudzie nechceme.“
Ľudí zabalíme do odľudštených slov. A vyberieme sa na obed do čínskeho bufetu. V módnom outfite ušitom v Kambodži. Plánujeme dovolenku v Egypte. Vlastne nie, tam už nie, tam sú nepokoje. Množstvo mŕtvych.
Aj pre „nežiaducich“ u nás doma máme nálepky. Je ľahšie hovoriť o niekom, o kom máme len poplašné správy z bulváru, ako o neprispôsobivom či nenormálnom, ako o človeku. Všetkých neznámych sme hodili do rovnakej stoky. V strachu pretavenom do odporu jednoduchšie a bez výčitiek svedomia zabúdame, že za každou nálepkou sú ľudia ako my. Túžiaci po bezpečí obyčajného života pre seba a svojich blízkych.
Velebíme Sira Nicholasa Wintona, ktorý v roku 1939 zachránil pred istou smrťou 669 židovských detí z predvojnového Československa. Dojatí sa usmievame nad fotografiami stoviek ľudí, ktorí vďaka nemu žijú, priviedli na svet potomkov, obohatili tento svet.
Už menej, ale predsa len, sa do povedomia dostávajú mená ľudí ako Gisi Fleischmann, ktorá sa pokúšala zastaviť deportácie Židov ze Slovenska. Pomáhala „cudzincom“ vo vlastnej krajine. Získa si nás jej silný príbeh, jej odvaha, nezištnosť, s ktorou pomáhala iným, aby napokon nezachránila ani seba.
A už takmer nevidíme, nepočujeme a nehovoríme o tom, ako sme za uplynulé storočie státisíce ľudí donútili odísť za hranice Slovenska za prácou a lepším životom. Alebo ich náš „holubičí národ“ jednoducho vyhnal, predal, deportoval, odsunul, repatrioval, prinútil k nedobrovoľnej emigrácii. Nič, na čo by sme mohli byť hrdí.
Akokoľvek sa tomu hovorilo, vždy išlo o to isté. Celé rodiny sa museli zbaliť, rozpredať všetko, čo mali, zobrať si so sebou len to najnutnejšie, opustiť svojich najbližších, svoje domovy, svoje zamestnania, všetko, čo mali radi – a pokúsiť sa (ak to prežili!) nájsť si nové miesto pod slnkom niekde v cudzom svete. Vo svete, pre ktorý sme cudzincami boli my – emigranti odkiaľsi z východu. Azylanti. Migranti.
Azda neexistuje na Slovensku rodina, ktorá by nemala „za socíku“ tetu či uja v Amerike, kamaráta, ktorému sa od roku 1969 darí v Austrálii, suseda, ktorý sa v deväťdesiatych rokoch uchytil v Nórsku, priateľku, ktorá má konečne prácu v Rakúsku a plánuje sa tam presťahovať.
Naša pamäť je spleťou informácií, obrazov a emócií. Dovoľme jej vždy, keď budeme chcieť použiť slovo cudzinci a myslieť tým ohrozenie nášho majetku, práce či viery, vydolovať z pamäti obrázok našej tety, suseda či kamaráta, ktorí opustili Slovensko, aby hľadali priateľské prijatie niekde inde.
Dovoľme si byť dobrými ľuďmi. Dovoľme našej pamäti vidieť nie nálepky, ale ľudí, ktorí potrebujú pomoc. „Ak zachrániš jeden život, akoby si zachránil celý svet,“ pripomína známy výrok. Máme šancu konečne písať históriu hrdosti na novodobé Slovensku. Neprelepme si ju zase. Spolu so zachránenými životmi zachránime aj seba.
