A tu mám platiť dane?
Kam sa to Slovenská republika opäť zas rúti? Ani nemám odvahu to domyslieť. Každým dňom kamsi inam, ako si priali slovenské námestia v roku 1989, zdá sa...
Premiér Robert Fico nebol nikdy známy vrelým vzťahom k médiám. Vyhlásením, že on, ani jeho ministerstvá nebudú komunikovať s najnovším celoslovenským denníkom, však už prekročil krehkú hranicu slobody slova a prístupu k informáciám – o tom niet pochýb.
Niet pochýb ani o tom, že ministerstvá a ich tlačové odbory sa tejto mocenskej praktike mali vzoprieť. Slovensko nie je vo vojnovom stave, aby sa odmietnutie slepej poslušnosti trestalo hrdelne. Prípadné sankcie voči odporcom premiérovho zlého rozhodnutia by iba dosvedčili, že Slovensko nie je viac demokratickou krajinou. Navyše je namieste otázka, či nemá toto „faux pas“ iba prekryť nejaké ďalšie štátne zlyhania.
Ani slová riaditeľa RTVS o nevhodnosti šírenia signálu českých televízií na slovenskej hrude, zabalené do vysvetlenia o českým trhom prejedanom reklamnom koláči a porušovaní autorských práv, nie sú príliš šťastné. V konfrontácii s pocitom, že máme vládny problém so slobodou slova, je snaha znemožniť prístup diváckej obce k obľúbeným českým – vysoko sledovaným – staniciam už iba tým povestným krokom do tmy. Namiesto hľadania riešenia ísť cestou zákazov je vskutku „mimo misu“.
A ako tak už všetko so všetkým súvisí, je zaujímavé si prečítať návrh zákona o tvorbe právnych predpisov z dielne ministerstva spravodlivosti. Mimovládne organizácie prostredníctvom hromadnej právnej pripomienky „reklamujú“ nedostatočnú možnosť verejnosti hovoriť politikom do ich zákonodarnej práce. Nová právna úprava totiž neplánuje účasť verejnosti garantovať priamo v zákone. A neobsahuje ani vládou prisľúbené prísnejšie pravidlá, ktoré by zamedzili zneužívaniu skrátených legislatívnych konaní, ďalšej obľúbenej mocenskej hračky politikov.
Viackrát som už vo svojich článkoch zmieňovala neznesiteľnú ľahkosť prepojenia štátu a cirkvi v názore na pošliapavanie práv teplej komunity. LGBTI ľudia nie sú v zmysle ústavy už „iba“ občiankami a občanmi druhej kategórie. Sú už oficiálne „uznaní“ za špinu. Aspoň podľa Okresnej prokuratúry v Prešove, pre ktorú je v poriadku prirovnanie z kazateľnice, označujúce gejov a lesby za špinu, ktorú treba vytlačiť za hranice štátu.
Na zoznam „kontroverzných drobností“, aký som práve načrtla, nemôže byť žiaden demokratický právny štát hrdý. Vypovedá o tom, že už dávno nejde iba o ojedinelé náhodné prešľapy exekutívy či justície. A ak doň pripíšeme putinovskú adoráciu, prázdne slová o takzvanej ochrane rodiny (nezabudnime na kňaza z Nevidzian), otrasný stav zdravia, vzdelanosti a (ne)prístupu na pracovný trh časti rómskych komunít (tiež rodín), a nielen ich, valcovanie prírody a histórie developerskou zvoľou napojenou na politické štruktúry a plazivú likvidáciu strednej triedy a živnostníkov, neostáva mi iné ako vrátiť sa k úvodnej otázke. Kam sa to Slovenská republika rúti? Z odpovede mám čoraz väčšie obavy.
