Akcia svastika
Budovu v tesnej blízkosti Dómu Svätého Martina v Bratislave skrášlili pred nedávnom neznámi „umelci“ dvoma obrovskými čiernymi svastikami, v našich končinách známejšími pod názvom hákový kríž. Zrejme nie náhodou kríže nasprejovali len niekoľko metrov od Pamätníka obetiam holokaustu, ktorý dnes stojí na mieste zbúranej neologickej synagógy.
Okolo hákových krížov v centre mesta sa prechádzali turisti i domáci, hliadkovali popri nich mestskí policajti, predpokladajme, že ich videli vlastníci budovy i predstavitelia mesta. A nič. Až malá aktivistická skupina kúpila bielu farbu, priniesla si štetce a kríže za pár minút zatrela. Bez potreby predvádzať sa pred médiami. Hotovo. Koniec príbehu.
Medzičasom sa v Banskej Bystrici ujal svojho úradu nový šéf banskobystrickej „vucky“. Ten, ktorému v nedávnej minulosti súd postupne likvidoval jeho obľúbené hračky – stranu aj občianske združenie, úradne označované za extrémistické. Na začiatok jeho kariéry župana dohliadali muži a ženy v tričkách vo farbách a s logom jeho strany. Asi aby počas oficiálneho prejavu nezabudol v rámci používania „slušného“, politicky korektného jazyka, na svoje korene.
Naše drobné slovenské príbehy sa odohrávali na pozadí veľkých kresťanských sviatkov. Nielen, ale predovšetkým televízie sa pretekali v tom, ktorá vierohodnejšie prinesie udalosti z počiatkov kresťanských dejín plných zázrakov v bežnej spravodajskej reči ako všeobecne prijímanú pravdu. Ako niečo, o čom vieme, že sa určite stalo a je potrebné o tom informovať. Už azda nikomu ani nenapadne, že ide len o bezbrehé šírenie jednej ideológie, ktorá začína byť aj napriek ústavne manifestovanému sekularizmu slovenskou štátnou doktrínou.
A o to náboženskej propagande ide. Aby nám už ani v náznakoch nedochádzalo, ako brutálne sme vlastne manipulovaní. Ako inak ako cielenou manipuláciou si vysvetliť všetky tie zaručene pravdivé spravodajské šoty o príbehoch z biblie, omše vysielané v priamom prenose či dokonca reláciu, v ktorej si deti pred kamerami šťastne vyrábali z papiera troch kráľov? Pamätám si na podobné relácie z minulosti, len s malým rozdielom, že si deti vtedy vyrábali krásne malé červené hviezdičky. Je známe, že aj najmasovejší americký výrobca rýchleho občerstvenia si svojich konzumentov „kupuje“ už od malička detskými kútikmi či hračkami v menu, aby sa k nemu v dospelosti celkom prirodzene, bez premýšľania nad kvalitou jeho ponuky, vracali. Ako domov. Ako do milujúcej ochrannej rodičovskej náruče.
A nad tým všetkým sa niesli ako hrach na stenu hádzané slová vrcholnej autority katolíckej cirkvi o zastavení násilia vo svete, o nešírení nenávisti. A svet sa točí ďalej. Nepovšimnuté slová pápeža, prehliadaný hákový kríž na stene domu, vymývanie mozgov, xenofóbne blogovanie, župan nie neoprávnene spájaný s neonacistickým hnutím. Zdá sa, že aj ten pápež je len človek, vypočutý výberovo iba vtedy, keď sa to vládnucej moci (alebo tým, ktorí o ňu práve usilujú), hodí do „krámu“. Tak na čo sa to vlastne hráme?
