Jdi na obsah Jdi na menu
 


Ambasádori nenásilia

23. 4. 2015

Organizátorky, aktéri a partneri aktuálnej kampane Odzvoňme násiliu na ženách – podporme Istanbulský dohovor otočili optiku nazerania na násilie páchané na ženách. Neupozorňujú na problém prostredníctvom známeho slovného spojenia o každej piatej (štvrtej) týranej žene – a teda aj každom piatom (štvrtom) mužovi-násilníkovi. Naopak, poukazujú na to, že drvivá väčšina mužov násilie odmieta. A konečne dostali príležitosť o tom prehovoriť.

Združenie Možnosť voľby, ktoré kampaň spustilo, chce zabrániť tomu, aby parlament odkladal ratifikáciu Dohovoru Rady Európy zameraného na odstránenie násilia páchaného na ženách a domáceho násilia až do stratena. Slovenská republika podpísala Istanbulský dohovor ako jedna z prvých krajín ešte v máji 2011 v Istanbule (preto ten názov). Plán znel: dohovor ratifikujeme do konca roka 2013. Realita znie: sľuby sú na to, aby sa sľubovali.

Ministerstvo práce odklad ratifikácie vysvetlilo „komplexnosťou úloh, ktoré je potrebné prijať, vrátane legislatívnych zmien.“ V poriadku, dva roky v období referendového šialenstva naozaj nemuseli stačiť. Napriek tomu treba mať neustále na pamäti, že stratené roky nie sú len abstraktným pojmom o plynutí času. Sú číslom, za ktorým stoja zmarené životy niekoľkých žien a tragické osudy mnohých ľudí, veľkých – a žiaľ i tých malých.

Hovoriť v parlamente o ochrane rodiny a pritom neriešiť najzásadnejší medzinárodný dohovor v oblasti eliminácie násilia páchaného na ženách môžu iba popierači ľudských práv, pre ktorých sa na Slovensku ujal eufemizmus konzervatívne sily – a medzi ktoré nepochopiteľne patrí aj miestna sociálna demokracia. Narozdiel od mlátenia slamy o rodine má však Istanbulský dohovor – a každý jeden podpis pod výzvou na jeho ratifikáciu – reálnu šancu pomôcť zmeniť k lepšiemu životy tisícok žien a detí.
 

Rozmýšľať o vlastnom postoji k tejto tému pomáha nielen výzva na podporu dohovoru, ale aj emočne silné videospoty. Slovenskí VIP muži z prostredia kultúry i športu v jednotlivých spotoch symbolicky zvonia na zvonček pri dverách, spoza ktorých sa ozývajú facky, krik a plač. „Po prvý raz v Slovenskej republike vystupujú známi muži spoločne, aby odkázali iným mužom, že páchať násilie na ženách je neprijateľné,“ dočítate sa na webe Možnosti voľby. Azda budú naozaj dobrými motivátormi.

Ak by si páni a dámy s poslaneckým mandátom vstúpili do svedomia a dohovor konečne ratifikovali, ubudlo by dverí, pri ktorých treba zvoniť. K menám zavraždených žien – a žiaľ i detí – na náhrobkoch rozosiatych po cintorínoch v celej krajine nesmú pribúdať ďalšie. Z krajín Rady Európy ich už dohovor ratifikovalo sedemnásť. Nie je na čo čakať. Kto nie je súčasťou riešenia problému, je súčasťou problému – s plnou zodpovednosťou za každú ďalšiu facku, za každú ďalšiu slzu, za každú ďalšiu kvapku krvi.

Poslanci a poslankyne NR SR držia v rukách bianco šek na ďalšie ničenie životov, čakajúc na podpis nového násilníka. Druhá možnosť je odobrenie Istanbulského dohovoru.