Ani pes neštekne
Držitelia poľovnej zbrane sa neštítia zastreliť psa na súkromnom pozemku, ako sa stalo minulý víkend v Malých Levároch. Neštítia sa zabiť pracovného psa, ako sa stalo pred rokom a pol ovčiačke Lilici, ktorá pomáhala pri unikátnom projekte návratu rysov do voľnej prírody. A neštítia sa zastreliť psa majiteľke priamo pred očami za bieleho dňa. V srdci rekreačného centra Bratislavy.
A práve kvôli poslednej zmienenej streľbe volá nová „poľovnícka“ petícia (koľká už v poradí!) po obmedzení výkonu „práva“ poľovníctva. Podľa signatárok a signatárov petície čoraz častejšie vznikajú konflikty medzi záujmami verejnosti a komerčnými poľovníckymi záujmami. Ľudia postihnutí výsadami poľovníckeho stavu by vedeli rozprávať. A hoci nie je vždy jasné, či za tou-ktorou streľbou stoja poľovníci, alebo pytliaci, poľovníkov, ktorí si radi do psa či mačky strelia a ešte sa tým verejne popýšia, je alarmujúco veľa. Pán Gúgl napovie.
Poľovníci malebného poľovného revíra, zvaného Slovenská republika, ktorých už je azda viac ako zveri v lesoch, často nerešpektujú ani len ustanovenia (vlastného!) poľovného zákona. Zato o to hlasnejšie kričia o porušovaní zákonov ľuďmi so psami. Uštvať a strhnúť zver je však skôr „prácou“ poľovníckych psov ako záľubou bytových „gaučákov“. Ale keďže pes, „nepriateľ prírody“, nikdy nespí, psychopatickí hrdinovia v zelených kamizolách radšej zasahujú preventívne.
Podľa poľovného zákona je za konkrétne určených podmienok zakázané strieľať na voľne pusteného psa. Ale čo si budeme rozprávať – kto chce psa biť, palicu (plnú nábojov) si nájde. Adekvátny trest pre „úspešného“ strelca totiž neexistuje. Štrbavá legislatíva je výsmechom i soľou v očiach všetkých milovníkov zvierat.
To, že zver potrebuje pokoj, ale poľovníci chodia do lesov autami a streľbu z pušky počuť na kilometre ďaleko, je len malým čriepkom v ich nelogickej „ochranárskej“ mozaike. A hoci skutoční ochranári a ochranárky prednášajú, dokumentujú, píšu knihy a odborné texty, popularizujú ochranu zvierat a prírody, sčítavajú a chránia zver aj bez pušky na pleci, toľko sluchu ako poľovníkom sa im nedostane zrejme nikdy. Prečo? Lebo výskyt poľovníkov v parlamente na meter štvorcový je určite vyšší ako ochrancov prírody.
Príbeh najnovšej petície tak už nie je iba príbehom poľovníkov a psičkárov. A aj keď mnohým ľuďom krváca srdce nad mŕtvymi psíkmi a tečú nervy z toľkej bezmocnosti, táto petičná aktivita už nie je ani o zastrelených domácich miláčikoch. Petícia predovšetkým červeným perom podčiarkuje, že záujmy poľovníkov ako jednej z mnohých komerčných skupín spoločnosti nesmú byť nadradené záujmom širokej verejnosti, zvlášť ak verejnosť obmedzujú a sú pre ňu nebezpečné. Verejný záujem je viac ako kus srnčieho chrbta podliateho psou krvou.
A čo je na tom najbizarnejšie? Na Slovensku po nejakej petícii už dávno ani pes neštekne. Zvykli sme si, že politika je už iba o správe vecí verejných v osobnom vlastníctve. A to je hlavný dôvod, prečo by nám (ani) táto petícia nemala byť ľahostajná.
Článok bol napísaný pre denník Pravda, vyšiel 11. apríla 2013
Článok bol napísaný pre denník Pravda, vyšiel 11. apríla 2013
