Berme extrémizmus vážne
Začnime pochvalou, ako radí každá psychologická príručka o výchove: je chvályhodné, že premiér, minister vnútra, vláda i polícia v jednom šíku majú v úmysle chrániť Slovensko, čo im sily stačia. Týmto som pochvaly vyčerpala.
Už menej nadšenia vzbudzujú ich predstavy o onej ochrane. To ako ju realizujú je však vyslovene hanebné a desivé. Správy o tom sa podobajú archívnym dokumentom z „najlepších“ čias pred- i povojnového slovenského špicľovania a politickej nadpráce.
Pripomínam, že presne pred dvomi rokmi si banskobystrický kraj zvolil za svojho župana učiteľa Mariána Kotlebu, ktorý je nie neprávom spájaný s najvýraznejšími prejavmi extrémizmu u nás. Jeho prvú stranu, ultranacionalistickú Slovenskú pospolitosť, rozpustil Najvyšší súd SR, pretože bola jej politická činnosť v rozpore s Ústavou SR. Podľa agentúry MVK by sa po župných voľbách jeho nová strana dostala s výsledkom 7,6 percenta aj do Národnej rady SR.
„Úradovanie“ nového župana predbehlo aj mrazivé očakávania ľudí, ktorých spojilo povolebné vyhlásenie Začnime brať extrémizmus vážne a neskôr aj dlhodobá kampaň Nie v našom meste. Informácie o nezmyselných a nedemokratických zásahoch šéfa Banskobystrického samosprávneho kraja sú ľahko dostupné na internete, je preto zbytočné na ne ďalej plytvať miestom. Iba si zapamätajme, že nielen pre ne sa percentá jeho strany postupne prepadli hlboko pod hranicu zvoliteľnosti.
Odpoveď na otázku, prečo sa tak stalo, je v podstate jednoduchá. Dostávame sa ňou k súvisu s vyššie spomínanou ochranou Slovenska. Extrémistickú agendu pomaly, zdanlivo nenápadne, o to pre nezanedbateľnú časť voličov presvedčivejšie prebrali strany, ktoré sa už roky potácajú v politickom mainstreme na hrane medzi „povinnými“ ľudskoprávnymi hodnotami EÚ a slovenským konzervatívnym mikrosvetom.
Strany, ktoré aktuálne sedia v národnej rade a majú právo ovplyvňovať chod i obraz Slovenska, si parlamentnú moc chcú samozrejme udržať aj naďalej. Ich mentálne nastavenie im pritom nebráni konzervatívny ultranacionalizmus prehnať marketingovými mlynmi a medzi konzumentov dostať jeho premletú a preosiatu – prijateľnejšiu – podobu. Tú, ktorá dnes žne úspechy v boji proti ľudskému prístupu voči utrpeniu ľudí na úteku. Tú, ktorá dnes „patroluje“ po Slovensku a nechutným spôsobom obťažuje ľudí na základe „podozrivého“ vzhľadu, náboženstva či pohybu v „zakázanej“ zóne.
Tých prípadov je viac a ďalej sa hromadia. Otvorene o tom píše český spisovateľ Jan Němec, ktorého pred niekoľkými dňami počas čakania na MHD – žiaľ neďaleko budovy izraelskej ambasády – kontrolovala a na policajnú stanicu dokonca predviedla policajná hliadka. Ani snaha o ochranu Slovenska pred terorizmom nedáva polícii mandát správať sa voči komukoľvek arogantne, hlúpo, drzo. A už vôbec nie bez dôvodu.
Mimochodom, dnes už je opäť v kurze uvádzať v hovorenom či písanom prejave slovko „otvorene“, všimli ste si? Takže áno, začnime brať extrémizmus vážne, ten vysoko postavený zvlášť. Lebo o päť minút dvanásť už bolo.
