Bez ľahostajnosti 2011
Pred nami sú Vianoce, sviatky pokoja, prejedania sa a myšlienok na posilňovňu, za nami dočasná remíza bitky o bratislavské PKO. A nebyť aktivistického odprevádzania primátora Andreja Ďurkovského z jeho postu šalviou, vyháňajúcou zlé sily, po nedávnych komunálnych voľbách už ani nevzdychneme. Ich výsledky a dôsledky však ovplyvňujú život náš každodenný rovnako ako voľby parlamentné či európske.
Ľahostajnosť po nich nielenže nie je na mieste, aj keď sú zbrane nerovné, je dokonca nebezpečnejšia ako vec prehraná. Argument, že politika sa nás netýka, lebo je to len špinavá hra „tých hore“ a my aj tak nič nezmôžeme, navyše nemáme čas na hlúposti, je pohodlný alibizmus.
Hnev, keď nás politika dostihne v našich súkromiach, ale my sme nič neurobili, je potom iba márnym plačom nad rozliatym mliekom. Prečo sa radšej nepostaviť k hrncu, nemiešať mlieko v ňom a nepozerať na prsty šéfkuchárovi či šéfkuchárke? Planéta Zem na nás hádže čoraz častejšie a dôraznejšie hromy blesky. Rovnako, na rozdiel od Zeme ale bezdôvodne, sa správajú aj ľudia, ktorí „vlastnia“ moc.
Americký filozof William James, žijúci na prelome 19. a 20. storočia, napísal: „Končím so vznešenými vecami a veľkými plánmi, vznešenými inštitúciami a veľkým úspechom. Som za tie nepatrné, neviditeľné, milujúce sily, čo fungujú medzi jednotlivými ľuďmi, rozliezajú sa škáročkami sveta ako korienky, ako presakujúce vlásočnice vody, ktorá, ak jej doprajeme čas, rozkmáše aj najpevnejšie monumenty pýchy.“ Prvá časť jeho slov môže byť podnetom na polemiku, tá druhá mi ale pripadá jednoznačná.
Hm – keď budeme v láskyplnej vianočnej atmosfére dostávať krásne hodnotné (prípadne aj drahé) darčeky, skúsme si pri ich rozbaľovaní zaželať krajší svet nielen pre nás, ľudí, ale aj pre túto planétu a našich blízkych z ríše psíkov, kaprov či moriakov.
A venujme tichý darček aj sami/y sebe – buďme slušní ľudia, pre ktorých je alibistická ľahostajnosť už len odhodenou hračkou. Alebo máte iný nápad, ako (dobre) prežiť?
