Boli to ľudia
Napriek zmiešaným pocitom súcitu i zhrozenia bolo zaujímavé pozorovať postoje jednotlivých spoločenských skupín k takejto – u nás dosiaľ nevídanej – situácii. Polícia a celý záchranný systém sa s nefalšovaným nasadením zhostili svojich úloh. Ľudia, ktorí boli v čase brutálnej hromadnej popravy v jej epicentre, neskrývali zdesenie a strach. Veľká časť spoločnosti cítila ľútosť nad obeťami a pozostalými, ale aj zjavnú úľavu, že smrť nekosila u nich doma. Geometrickým radom sa množili odborné názory psychologické i sociologické. Dôstojne a s pietou sa k tragédii postavili političky a politici. Inokedy skryté rasistické dušičky teraz bezostyšne tasili teórie o spravodlivej odplate (čítaj oprávnenej pomste) susedmi týraného mučeníka.
Jedno sme však mali ihneď po tragédii spoločné všetci. Otrasene a nechápavo sme prepínali televízne správy, blúdili po internete, otvárali noviny, porovnávali názory zvonku s tými svojimi. A práve toho sa, prirodzene, chopili všetky médiá, najmä televízne. Nimi vyplavovaný suterén "mäkkého" rasizmu bol vskutku neznesiteľný; veď ciele popravy boli iba Rómovia, takže čo, vieme svoje, nie?
Čoraz častejšie sa zamýšľam nad motiváciami, ktoré časť médií (a zadávateľov inzercie) vedú k toľkej prezentácii zla a brutality, k povrchnosti a uctievaniu hlúposti, k podkladaniu sa mamonu a k človeku neúctivým formátom bez náznaku akejkoľvek myšlienky. Naozaj sme považovaní/é za takých prázdnych, že nás stačí kŕmiť len samou nechutnou potravou? Nedochádza kuchárom ani konzumentom, že potrava sa môže rýchlo zmeniť na otravu?
"Starosvetská" slušnosť, farboslepá úcta k človeku a zodpovednosť, ktorú nesieme za svoje slová a činy, sa v mnohých médiách už jednoducho nenosia. A čoraz menej ich vídať v našich životoch. Nechýbajú vám? Ale stop, nezmysly bokom! Na ťahu sú opäť prachy – až kým si nás nekúpia všetkých.
