Chodiť, chodiť, chodiť
Chodiť, chodiť, chodiť
Hana Fábry, občianska aktivistka
Nepoviem nič nové, keď pripomeniem, že európska populácia, vrátane tej slovenskej starne. Štatistiky sa v tejto súvislosti týkajú predovšetkým nezamestnanosti (a nezamestnateľnosti) ľudí v preddôchodkovom veku a obrovských nákladov na sociálne zabezpečenie a dôchodky.
Do týchto neveselých štatistík sa pomaly, ale iste vkrádajú aj dáta o vysokých výdajoch zdravotných poisťovní na choroby postihujúce predovšetkým staršie populačné ročníky. Už nie je reč iba o tom, koľko stojí liečba jednotlivých pacientov. Čoraz častejšie sa v tvrdých číslach píše aj o štátnych výdajoch, ktoré verejná pokladňa ročne vypláca na nemocenských dávkach a ďalších platbách, ktoré s náročnou liečbou a výpadkom ľudí z pracovného procesu úzko súvisia.
Aj preto sa nielen čoraz častejšie, ale aj čoraz vážnejšie a naliehavejšie skloňuje slovo prevencia. Predovšetkým prevencia civilizačných chorôb. Rakovina. Cukrovka. Obezita. Vysoký krvný tlak. Artérioskleróza. Infarkt. Všetko sú to ochorenia spôsobené (a ovplyvnené) civilizačnými faktormi – stravou, dedičnosťou, životosprávou. Alebo inak, sú to choroby, na ktorých svoj podiel máme my sami.
Jednou z „najmladších“ civilizačných chorôb, hoci prítomnou oddávna, je podľa Svetovej zdravotníckej organizácie aj metabolická choroba kostí osteoporóza. Známa ako „bežná“ súčasť starnutia pod pojmom rednutie kostí. Predstava, že ide „len“ o akési zlomeniny, ktoré sa predsa zahoja, je mylná. Ak nemáte dosť vápnika a vitamínu D, ktorý s vápnikom spolupracuje, chýba kostiam stavebný materiál. A následky môžu byť (aj) fatálne. Každopádne liečba je dlhodobá, veľmi drahá a často sa cyklicky opakuje.
Stránka združenia Aktivis uvádza, že na Slovensku žije približne 350,000 ľudí s osteoporózou. A čísla sa zvyšujú nielen v dôsledku starnutia populácie, ale aj nášho sedavého spôsobu života. Už dnes podľa medzinárodných štatistík utrpí osteoporotickú zlomeninu zhruba každý druhý človek.
Osteoporóza ide svojej obeti nielen po kvalite života, ale aj po krku, no vo veľkej miere na ňu platí predovšetkým oná otravná prevencia. V jej kontexte má najvýznamnejšie miesto popri vhodnej strave najmä denná fyzická aktivita. Spomedzi iks možností rýchla chôdza je najdostupnejšia, najlacnejšia a najprirodzenejšia. Prípadne beh. Zľahka, bezpečne, po mäkkom teréne. Najlepšie po tráve.
A sme pri koreni veci. Naokolo sú trávniky všade, takže stačí vyraziť. Zdanie však klame. Vhodný terén s upravovaným koseným trávnikom (bez rizika pádu kvôli ukrytým kamienkom, drobným jamkám, pevným trsom trávy, šmykľavému lístiu či koreňom) je len na futbalových a golfových ihriskách. Tie sú však v drvivej väčšine neverejné. Nedáme si predsa zničiť štadióny opatrované pre elitné promile obyvateľstva. Kvalita života či život sám polovice populácie za to nestoja. Alebo?
Je čas začať nad tým rozmýšľať na tých najvyšších politických a ekonomických miestach. Keď pre iné nie, tak kvôli peniazom. A tiež preto, aby sme raz na vozíčku nesedeli všetci.
