Cirkevný dialóg
Ak vám spojenie slov cirkev a dialóg nedáva zmysel, neznamená to nič viac ako to, že žijete na Slovensku, kde je to jednoducho tak. Ak vám to ale nedáva spať, vidím vás na dobrej ceste k dobrej novine.
Ak naopak máte pocit, že dialóg (čítajte myslenie) v tomto kontexte nemá zmysluplný dôvod, pokiaľ ide o nedotknuteľné tradícií cirkvi, nezúfajte – skostnatenosť je liečiteľné ochorenie. Ochorenie, ktorého príčinou môže byť slepá viera. Ako barlička je slepá viera neoceniteľná. Po vystretí ju však už nebudete potrebovať.
Takto nejako si vysvetľujem nádejné memorandum, ktoré minulý týždeň zverejnilo (a podpísalo) 120 známych profesorov nemeckej katolíckej teológie. Vyzývajú v ňom cirkev na zmeny, ktoré považujú za nevyhnutné: o.i. viac demokracie a transparentnosti v cirkevnom rozhodovaní, vysväcovanie žien a akceptovanie rovnakopohlavních zväzkov.
Priznávam sa, že tento najnovší katolícky hlas, nota bene z domoviny súčasného pápeža, ma zaskočil. Môj nekomplikovaný nekompromisný vzťah k cirkvi svätej katolíckej sa tým pozitívne naštrbil. Malý škriatok pochybovačník, spolupútnik môjho neveriaceho ega, sa ihneď zaškaredil – vraj im ide iba o otváranie nebeského košiara a pozemského mešca novým ovečkám. Ale ako v diskusii k tejto téme skonštatovala jedna z mojich blízkych (feministických) kamarátok: „Vzhľadom na to, že história ukazuje, že sa vždy nájdu ľudia, ktorí budú veriť a budú chcieť byť aj súčasťou nejakého náboženského spoločenstva, tak takéto snahy o reformu, otvorenosť a prekonávanie vlastnej bigotnosti vnímam skôr pozitívne.“
K tomu nemám čo dodať, ani k tomu nepotrebujem hľadať vlastné slová. Ak by ste aj vy boli, prípadne sa stali súčasťou takejto otvorenej cirkevnej spoločnosti, tak vám už dnes sľubujem nebo aspoň tu na zemi – aspoň vo vás samých. Nič totiž nie je silnejšie, príjemnejšie a zmysluplnejšie ako dobro v nás, ktoré nie je sebastredné. Nie, to nezaznelo slovo božie. Ak vo vás zarezonovalo, ste to vy sami/y, kto to hovoríte.
