Hana Fábry. Z archívu vyhorenej aktivistky...

Aby sme to mali za sebou, avizujem otázku, ktorá niektorým z čitateliek a čitateľov tohto článku napadne v prípade, že sa ním prehryzú až na jeho vzdialený koniec. Nebudem teda otáľať a opýtam sa prvá: „Čo teda tí teplí chcú od nás, keď to sami nevedia?“ A ako prvá si dovolím aj odpovedať: „Prestať byť voči sexuálnej majorite zaliečavo jednoliatou názorovou masou odľudštene zvanou sexuálna menšina. Prestať sa stále dokola ponižujúco doprosovať o práva, ktoré nie sú – nepochopiteľne – automatické. A konečne sa k chýbajúcim právam dopracovať.“ 

 

V mene dosiahnutia takého imaginárneho cieľa, akým je celospoločenské prijatie politických požiadaviek teplej komunity hrajú aktivisti a aktivistky pred všemocnými politikmi a prieskumami verejnej mienky hru ´v jednote je sila´. Vytváranie zdania povinnej jednoty však vytvára v (aktivistickej) komunite skôr frustrácie ako hmatateľné výsledky a paradoxne drobí jej sily. Osvojenie si akýchkoľvek požiadaviek akejkoľvek skupiny nikdy nebude celospoločenským javom; vyplýva to zo samej podstaty pluralitnej spoločnosti. V každom štáte, ktorý si hovorí právny, musí platiť, že aj pre jedného sa oplatí variť – nezávisle od všetkých prieskumov sveta.

 

Jednoliata bola aktivistická teplá komunita so zaťatými zubami viac ako 20 rokov, alebo – aby som nezavádzala – minimálne od roku 2000, kedy začala pôsobiť vedome politicky. A či už používala argumentačnú výbavu a terminológiu ľudskoprávnu, občiansku, emocionálnu, racionálnu či právnu, na politické rozhodnutia smerujúce k dorovnaniu práv LGBT ľudí s právami zvyšku národa nezabralo nič. Najčastejšie s odôvodneniami, že je „to“ nenormálne, nemorálne, choré, nadštandardné, že pre tak málo ľudí sa to neoplatí riešiť a je 74-tisíc vážnejších problémov. Nikto si pri tejto primitívnej a zastaranej argumentácii postrádajúcej obyčajný ľudský rozmer a princíp spravodlivosti, akosi nespomenie, že popri všetkej tej „nenormálnosti“ nie je pre štátnu kasu nenormálne, aby sa teplá komunita svojou prácou a svojimi daňami podieľala na riešení oných 74 tisícov problémov, pričom ani jeden z nich sa primárne netýka riešenia jej práv. 

 

Teplá aktivistická komunita v dávnoveku teplých dejín pochopila, že na Slovensku sa k svojim právam prepracuje iba za prispenia jednotlivých politikov a političiek, a nie politických strán ako celku, pretože strany v obavách zo straty homofóbneho elektorátu radšej „problematické“ témy ani neotvárajú. Naopak jednotlivci ochotní aspoň načúvať argumentácii sa nájdu takmer v každej strane. Prostredie teplej komunity fungovalo celé deväťdesiate roky 20. storočia takmer výhradne vnútrokomunitne. V ich závere zhruba desiatka teplých organizácií z celej krajiny vygenerovala zo svojich radov neformálnu nehierarchickú politickú „strechu“, neskôr známu ako Iniciatíva Inakosť. Bola to dodnes prítomná arogancia KDH (ďakujeme), ktorá prinútila časť teplej scény, aby sa takto politizovala a začala programovo atakovať politickú scénu argumentmi v prospech prijatia zákona o životnom partnerstve. Ivan Požgai, výnimočná osobnosť teplej politiky, jeden z jej „stvoriteľov“, a niekoľko ďalších ľudí z Inakosti obliehali politikov, ale aj ľudskoprávne organizácie ako svojich prirodzených partnerov, a vysvetľovali a vysvetľovali. Okrem zásadného dokumentu s názvom Charta Iniciatívy Inakosť, ktorá v tom čase na podporu teplých práv vznikla a podpísalo ju množstvo slovenských osobností, vznikol aj kodifikovaný návrh zákona o životnom partnerstve dvoch osôb rovnakého pohlavia. Zákona sa chytila parlamentná Strana demokratickej ľavice, ktorá v tom čase fungovala v sociálno-demokratickom móde viac ako ktorákoľvek ďalšia doľava otočená politická strana, a dostala ho v roku 2000 na parlamentné lavice. Bolo to prvý a posledný raz. Ako inak, zákon pochovalo KDH, a prvá Iniciatíva Inakosť onedlho na to – s rozpadom SDĽ a s vedomím nepriestrelných modrohnedých parlamentých počtov – odišla do stratena. 

 

V roku 2005 Prvé lesbické združenie Museion získalo od Slovensko-českého ženského fondu menší grant na celoslovenskú petičnú kampaň na podporu vyššie zmieneného zákona. Autorka petičného projektu (a tejto reflexie) zresuscitovala hibernovanú Inakosť a veriac v „povinnosť“ názorovej jednoty komunity i v zjednocujúcu ideu Inakosti o nepotrebnosti inštitútu manželstva pre LGBT ľudí spustila kampaň pod jej hlavičkou. Okrem petičného získavania podpory verejnosti sa opäť začalo opatrné atakovanie politikov a političiek, tentoraz cielene iba tých liberálnych, keďže ľavica sa už zamotávala do osídiel čitateľne autoritárskeho populistu Roberta Fica. Vtedajších liberálov okolo seba grupoval „Sulík“ tých čias, podnikateľ Pavol Rusko a jeho strana Aliancia nového občana (ANO). Dohoda „druhej“ Inakosti s ANO bola dovtedy na Slovensku javom nevídaným – prvý raz vyšla politická strana na verejnosť s teplými partnerstvami ako s jedným zo zásadných a verejne komunikovaných bodov volebného programu. Aliancia však vo voľbách v roku 2006 neuspela, takže nie je jasné, ako by sa ďalej voči téme správala, ani nakoľko téma ovplyvnila rozhodovanie jej voličov. Jedno je však isté. Museion a druhá Inakosť aj napriek jasnému postoju ANO (a tichej podpore komunistov) veľmi opatrne zvažovali „mobilizáciu“ teplej komunity v podobe oficiálneho vyjadrenia podpory ktorejkoľvek konkrétnej politickej strane v obave, aby sa takéto primknutie nestalo zneužiteľnou rozbuškou pri ďalších politických rokovaniach. A pre úplnosť ešte dodajme, že už vtedy v aktivistoch a aktivistkách existovala pochopiteľná nedôvera voči stranám-firmám, akou ANO pravdepodobne bola. 

 

V roku 2006, kedy sa do vedenia krajiny dostal Robert Fico a jeho rádoby sociálno-demokratický SMER, sa druhá Inakosť pretransformovala v občianske združenie, ktoré malo s pôvodnou Inakosťou spoločný už iba názov. Nová organizácia postupne stratila nepísaný štatút (a kredit) politickej strechy teplej komunity a začala sa zaoberať viac podpornými aktivitami v prospech témy ako vyslovene politickou prácou, ktorá bola dovtedy jej hlavným (a jediným) poslaním. A hoci nová Inakosť prostredníctvom grantovej spolupráce s Úradom vlády spracovávala SMER, ťah na bránu parlamentu nemal potrebnú razanciu – neprepracovala sa ani k deklarovaniu podpory tak ako to bolo v prípade SDĽ a ANO. Naopak. Vtedajší premiér a predseda SMERu Fico sa vyjadril (necitujem, parafrázujem), že ak by sa mal venovať 74 tisícom prioritám tejto krajiny, teplé práva by medzi nimi určite neboli. V tom čase tiež autorka tohto článku ako prvá v prospech teplej komunity verejne pôsobiaca lesba kandidovala (neúspešne) za Stranu zelených do Európskeho parlamentu. Bol to ďalší z významných momentov dejín teplej komunity na Slovensku, keď sa „malá“ teplá politika stala diskurzom tzv. vysokej politiky. A zároveň nastalo obdobie komunitnej doby ľadovej - doby definitívneho rozštiepenia aktivistických skupín na zástancov LGBT manželstiev na strane nekompromisne ľudskoprávnej optiky a na zástancov sebadiskriminačných (o časť práv oklieštených) registrovaných partnerstiev na strane politicky priechodného pragmatizmu. Ponižujúce doprosovanie sa (nevedno kým a prečo pomazanej) heterosexualite v parlamentných laviciach však muselo pokračovať ďalej. Show must go on...

 

V roku 2008, netušiac ešte o jeho neskorších zásadných dopadoch na teplú komunitu, spustilo Prvé lesbické združenie Museion vzdelávací cyklus zameraný na ďalšiu resuscitáciu komunity prostredníctvom vyhľadávania a vzdelávania nových líderských osobností. Do popredia tejto „vzdelávačky“ s názvom Queer Leaders Forum sa dostalo meno aktivistky Romany Schlesinger, ktorá sa časom a s poriadnou dávkou tej najpotrebnejšej vizionárskej zaťatosti stala ťahúňkou jedinečného celoslovenského, celospoločenského a predovšetkým výrazného komunitného podujatia Dúhový Pride, slovenskej obdoby medzinárodných pochodov hrdosti známych ako Gay Pride. Hľadajúc nielen ľudskú, ale aj finančnú a materiálnu oporu, narazil organizačný tím Pride na nových liberálov – na stranu Sloboda a solidarita (s.r.o.). Odštartovali tak spoluprácu, ktorá prerástla až do dnešnej podoby, kedy sa karta obrátila. Nie teplí o stranu, ale strana o teplých začala usilovať. A to bol posun v téme skutočne zásadný, hoci takéto náznaky už boli čitateľné aj pri ANO a Strane zelených. Strana SaS definitívne pochopila, že napodiv aj teplí majú volebné právo, využívajú ho - a že by mohli voliť práve ju, ak by im prisľúbila zasadenie sa za ich požiadavky. Neupierajúc časti SaS úprimnú snahu riešiť práva teplej komunity však strana po stretnutí s javom ´ako chutí moc´ v mene „štátotvorne dôležitejšieho blaha“ hodila s ľahkosťou profesionálneho basketbalistu teplé práva rovno do smetného koša. Podpora LGBT práv tak ostala len v rovine deklaratórnej, aj to zrejme iba preto, lebo SaS bola za svoj hod do smetí nepríjemne kritizovaná. A v tomto stave to ostalo dodnes, kedy sa Slovensko blíži k predčasným voľbám 2012. Oproti voľbám v roku 2010 sa však situácia v SaS výrazne zmenila. Už nie je nepopísaným listom papiera. Na papieri sa skvie niekoľko neprehliadnuteľných škvŕn. Ak by sme opomenuli(!?) horko ťažko (ne)skrývaný rasizmus strany a ak by sme opomenuli(?!) aktuálne sasankovo-mafiánske škandály predsedu Richarda Sulíka, nie je možné opomenúť koaličnú tichú dohodu o opätovnom zabetónovaní teplých práv, na ktorú SaS v roku 2010 pristúpila. V tejto optike je nepochopiteľný politický ťah verejnej podpory kandidátov SaS šéfkou Pridu, dnes najviditeľnejšej tváre teplej komunity s „mocou“ ovplyvniť ďalších LGBT ľudí. Žeby šlo o druhú šancu? Povedzme. Cui bono, to sa ešte uvidí – teda v prípade, že sa SaS dostane do parlamentu aj napriek kostlivcom, vyskakujúcich z jej skríň. 

 

V roku 2012, viac ako 12 rokov po vzniku prvej proteplej politickej iniciatívy – Iniciatívy Inakosť – môžeme sucho skonštatovať, že nič z toho, čo sa v prostredí aktivistickej teplej komunity v interakcii s vysokou politikou udialo, neprinieslo aj napriek množstvu odvedenej práce, vytvoreniu bohatej argumentácie a ľudskému nasadeniu, želaný výsledok. Lesbické či gejské páry a jednotlivci LGBT komunity ostávajú právne aj naďalej pre Slovenskú republiku občiankami a občanmi druhej kategórie. Nič na tom nezmenili ani tančeky s politikmi a ich stranami. Čo sa zmenilo je pozitívny posun verejnej mienky voči teplým právam a prerod povinnej jazdy jednoliatosti teplej komunity v jej názorovú diverzitu. Volíme naprieč celým politickým spektrom vrátane KDH či SNS, klasických to odporcov práv teplej komunity. Volíme SMER aj SaS, hoci s nimi máme skúsenosť s hodom cez palubu. Hlásime sa „radikálne“ k LGBT manželstvám tak ako sa pragmaticky hlásime k priechodnejším registrovaným partnerstvám; dokonca deklarujeme, že na seba nepotrebujeme žiaden glejt. Vieme sa dištancovať od politikov rovnako ako ich s roztiahnutými pazúrmi obhajovať. A vývoj je to rovnako logický ako zdravý. Ani väčšinová spoločnosť, ani iné menšiny nie sú v ničom jednotné; ak by boli, nepotrebovali by desiatky politických strán, ktoré na našej scéne pôsobia. Žeby sa mala teda za jednoliatosť ukrývať jedna z menšín, menšina teplá, nemá logiku. Jednota stratila na pravdivosti a teda aj na zmysle. Neplatí, že účel svätí prostriedky – potvrdzujú to výsledky 20-ročnej teplej práce, ktoré je možné z prakticky uchopiteľného hľadiska definovať ako NIČ. 

 

Zhrňme si teda na záver, kto teplé práva podporuje dnes. Už to nebude dlho trvať, sľubujem. Tej podpory je totiž stále ešte ako šafránu. Je to nepopísaný list strany Jána Budaja Zmena zdola. A je to škvrnami posiaty list strany SaS Richarda Sulíka: "Áno, urobili sme zopár chýb, ale neskompromitovali sme sa,“ dočítate sa na stránke strany. A aj toto: "Sme strana, ktorá je postavená na hodnotách. Sme strana, ktorá neotáča v zásadných veciach." Brať tieto slová ako bernú mincu, teplé práva – viď parlamentné nekonanie v rokoch 2010 a 2011 – zásadné pre SaS nie sú. Žeby to bolo v roku 2012 inak? Hm. Ak bude SaS v budúcnosti tvrdohlavo stáť na svojom v presadzovaní LGBT práv, bude to znamenať, že stojí mimo parlamentu alebo je v opozícii. Alebo že - paradoxne - vypočula hlas tvrdej kritiky na svoju adresu a rozhodla sa ješitne dokázať, že za svojím slovom stojí. Čo by bol ten lepší prípad. 

 

Ak sa obzrieme dozadu - z aktivistického pohľadu najúspešnejšia bola komunikácia s politikmi a političkami naprieč politickými stranami s dôrazom na ľavicu, keď sa podarilo dostať teplé práva až do parlamentu. Môžeme sa teda pri ďalších krokoch poučiť, teplá komunita a teplá politika už má svoju históriu; je kam siahnuť. Sme vybavení argumentáciou i skúsenosťou. Sme vybavené odhodlanosťou a neodbytnosťou. Je o čo sa oprieť. Kto sa nevzdá, jedného dňa zákonite uspeje. Inak to nebude ani na Slovensku. Skúsenosť z celého sveta hovorí, že táto komunita nepopustí. Do videnia v parlamente, priatelia. Dovidenia na svadobných hostinách, priateľky.