Jdi na obsah Jdi na menu
 


Demokratické náhubky

15. 11. 2012

Rival prezidenta Obamu Mitt Romney má za chrbátom neobvyklú úderku. Desaťtisíce občanov „jeho“ Texasu a Severnej Karolíny spísali petíciu, v ktorej sa dožadujú „v mieri vystúpiť zo zväzku Spojených štátov a vytvoriť si vlastnú vládu.“ Československá socialistická republika im zrejme ako príklad neposlúžila, hoci ktovie, teoreticky mohla. Teoreticky. Lebo prax oboch nových krajín okrem mierového (pre)rozdelenia až taká nasledovania hodná nie je.

Zdena Frýbová, česká autorka množstva skvelých románov z prostredia bývalej ČSSR i súčasnej Českej republiky, si po roku 1989 nebrala servítku, keď prostredníctvom svojich postáv komentovala aktuálne politické dianie. Dalo by sa povedať, že ak by ju zamestnávali vtedy populárne prognostické ústavy, bola by dnes ich najsilnejším „koňom“. Veď posúďte sami/y...

Už v roku 1991 v knihe Mafie po listopadu napísala: „Je jasné, že sa k moci prebojujú chamtiví a brutálni dravci s cieľom obrovského obohatenia sa, ktoré zlegalizujú tým, že ho doprajú celej, pomerne úzkej vrstve, zatiaľ čo drvivá väčšina občanov sa ocitne na existenčnom minime a mnohí až pod jeho hranicou.“ Alebo: „Zatiaľ sa ľuďom maže med okolo huby, pretože majú ešte jednu úlohu: vhodiť ten správny lístok do volebnej urny. A hneď ako odvolia sa nestihnú čudovať, kam to všetko pofrčí. Ulica už čoskoro dostane cez držku s poukázaním, kde je jej miesto, akonáhle splní svoje revolučné poslanie.“ Vizionárka, tá Zdena Frýbová, čo poviete? (Co říkáte?)

Veľká zamatová novembrová revolúcia sa nám opäť v sobotu pripomenie štátnym sviatkom a oficiálnymi trápnosťami. Škoda, že pani Frýbová už pre nás nikdy nenapíše knihu Novembrová mafia po dvadsiatich rokoch. Iste by si nebrala servítku ani dnes, ak by chcela popísať tragikomické skazky z českého i slovenského politického prostredia a jeho ekonomického zákulisia. A zrejme by nešetrila ani prezidentov. Oprávnene.

Mená mnohých figúrok, ktoré migrujú sprava doľava a naspäť po šedých poliach našich politických máp, by si zaslúžili byť vytesané do kameňa. Na stenách ciel. To sa však tak ľahko nestane, pretože Smer (t.j. dnešný slovenský parlament) nemá čas sa zapodievať takými „hlúposťami“ ako je napríklad všeobecne známy zúfalý stav súdnictva. Radšej pokojne svojím hnilobným pachom okiadza tých, ktorí na jeho prešľapy poukazujú a aj v dnešnej demokratickej(!?) dobe nastavujú krk za hľadanie pravdy a slušnosti v tejto krajine.

Niežeby práve Mitt Romney bol pre mňa inšpirujúci. Alebo jeho fanúšikovia. Nie. Pripomenuli mi však sen bývalého Československa o kráľovstve, v ktorom ľudia môžu dôstojne žiť a slobodne spievať. Zamatový sen, ktorý sa zastavil na hranici drsnej reality. Krajina, v ktorej žijeme, opäť zdiera svojich „poddaných“ a bielym vranám opäť nasadzuje náhubky.

Komunistickí mocní chceli umlčať včera nepohodlnú Martu Kubišovú, ich pohrobkovia, tzv. „demokratickí“ mocní sa snažia umlčať dnes nepohodlnú Zuzanu Piussi. Nepochopili, že kráľovstvo, ktoré ľuďom zakazuje spievať, skôr či neskôr padne. Aj ja som Zuzana Piussi.  

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář