Dišputa o súvislostiach
Desivejšie od predstavy, že mnohí ľudia nedovidia za roh a preto v poslaneckých laviciach presvitá spoza modrej či červenej aj množstvo odtieňov hnedej, ale takmer žiadna zelená či dúhová, je už iba poznanie, že za roh dovidia. Že nezávisle od ich oprávneného hnevu na partokratický oligarchický systém, ktorý okrem peňazí vzýva už iba bôžikov popularity a moci, chcú presne to, čo sa práve teraz na Slovensku deje. Hoci ide o národ, ktorému v žilách koluje aj krv holokaustom brutálne zdecimovaných rodín...
Časť ľudí zrejme ani netuší, čo môže svojou nasrdenou voľbou takzvaných nesystémových strán spôsobiť. Jednoducho nevidí veci v súvislostiach. Tá druhá časť, obávam sa, že tá väčšia, to nielen tuší, ona to dokonca privoláva. Moje obavy podporuje výskum „Verejná mienka v oblasti pravicového extrémizmu“ Centra pre výskum etnicity a kultúry a Nadácie otvorenej spoločnosti – OSF, publikovaný v roku 2012.
Podľa tohto výskumu sa k ideám pravicového extrémizmu hlási „iba“ 8,3 percenta z viac ako tisícky respondentov. Až 75,5 percent opýtaných sa však prikláňa aspoň k niektorým jeho ideám, pričom sa pod pravicovým extrémizmom myslia násilné prejavy voči „ľuďom odlišnej rasy alebo etnicity alebo ľuďom, ktorí sú inak odlišní, popieranie demokratických princípov fungovania spoločnosti a propagácia myšlienok neznášanlivosti, xenofóbie, rasizmu, antisemitizmu, fašizmu a nacizmu“.
V tomto výskume iba 16 percent respondentov tvrdilo, že ich názory sú nezlučiteľné s ideami pravicového extrémizmu, zároveň sa však až 72,5 percenta opýtaných priklonilo k myšlienke, že demokracia je najlepšia možná forma usporiadania spoločnosti.
Na jednej strane tu teda máme obrovský počet prívržencov pravicového extrémizmu, na druhej strane takmer identický počet tých, ktorí drukujú demokracii. Zjavne množstvo ľudí nechápe, že demokracia a pravicový extrémizmus sa navzájom vylučujú. A že vzhľadom na obrovské číslo, ktoré tvoria rôznorodé menšiny, či už etnické, národnostné alebo iné, by mlyn pravicového extrémizmu v prípade slobodného mletia zomlel aj veľkú časť vlastného voličstva.
V optike tohto výskumu je teda opäť je na mieste otázka, ako je to s tými, čo nedovidia za roh. A na mieste je aj otázka, ako vysvetliť tým, ktorí chcú v národnej rade zastupovať tolerantnejšiu časť Slovenska, že spolčovať sa so zlom znamená zlo podporovať, hoci aj s dobrým úmyslom poraziť ho.
Ako inak mohla nastať absurdná situácia, keď napríklad do kresla šéfky parlamentného výboru pre ľudské práva zasadla Erika Jurinová, jedna čelných predstaviteliek boja proti ľudským právam; spomeňme aspoň jej angažovanie sa proti prijatiu stratégie ľudských práv, za takzvané rodinné referendum či za uväznenie žien po umelom oplodnení.
„Rešpektujeme dohody o rozdelení počtov výborov medzi opozíciu a koalíciu,“ ozýva sa z parlamentu. Nuž, škoda, že z tejto hry vypadli princípy. Takže nabudúce si niečo povieme o súvislostiach výsmechu do tváre ľudských práv a hrozby politického puču.
