Dobrá rodina
Leto je v plnom prúde, festivaly sa valia jeden za druhým. Ten najdiskutovanejší už svoje brány tento rok bezpečne zatvoril. A ani ja nemôžem odolať vábeniu pridať sa k debatám o jednej z kultúrnych udalostí roka, o festivale Pohoda.
Pred, počas i po festivale vzniká také obrovské množstvo článkov: od ohovárania/adorovania na sociálnych sieťach, cez blogy pre a proti až po akademické texty, písané viac literárnym ako reportážnym či publicistickým jazykom, že ak by aj festival nemal dôkladne prepracovaný marketing, „v pohode“ by sa uživil. Ale on ho prepracovaný má.
Už samo postupné profilovanie ako dobrého festivalu, pôsobiaceho v prospech (budúcej) dobrej krajiny plného (súčasných) dobrých ľudí je priamy ťah na bránu. Kto už by nechcel byť dobrým človekom? Kto už by nechcel byť súčasťou spoločného vedomia budovania dobrej krajiny? Kto už by sa nechcel vymedziť voči tým (ostatným) zlým?
Odhliadnuc od marketingového zámeru, každý (v poriadku; nie úplne každý), kto sa Pohody čo len raz zúčastnil, stal sa „jej človekom“. Atmosféra na letisku v Trenčíne nemôže nechytiť za srdce. Nepreberné množstvá a rozmanitosť akcií, ktoré Pohoda ponúka azda každej vekovej i sociálnej kategórii, sa zdajú byť nevyčerpateľné. Komerčné aktivity strieda charita, koncerty sa prelínajú s divadlom, kinom, tanečnými kurzami či diskusiami, menej známi muzikanti hrajú rovnako skvele ako hviezdy, oddychové zóny naplno konkurujú samotnému dianiu.
A tu kdesi vzniká ten obrovský priestor na pocity. A na tie tony popísaného papiera o festivale. Tu kdesi na seba narážajú jeho nekonformne konformní milovníci a odporcovia jeho politického profilu s nepísaným mottom smerom preč od Smeru, čo najbližšie k .bodke. A práve tento profil je - okrem marketingu „dobrej“ samochvály, ktorá môže niekomu smrdieť - najväčším kameňom úrazu Pohody i diskusných polemických stretov o nej. Ja sa ale cez neho konečne dostávam k svojej festivalovej šálke čaju. K dedinke mimovládnych organizácií.
Hoci Pohode dominuje príklon k pohľadu na svet s .bodkou, a ten pohľad nie je práve najpríjemnejší k „novým“ menšinám, organizátor festivalu ho v tomto prípade sčasti ignoruje. Priestor v centre diania ponúka mimovládkam bez ohľadu na farbu myslenia, pokožky či dúhy.
A tak na území niekoľkých desiatok metrov štvorcových zdieľajú svoje presvedčenie LGBTI a feministické organizácie rovnako ako organizácie chrániace život od počatia, nehovoriac už o mimovládkach environmentálnych, charitatívnych, sociálnych, voľnočasových, mládežníckych, politicky pôsobiacich i nepolitických. Nikto nikomu neskáče do vlasov, všetci svorne vedľa seba prezentujú svoju pravdu (a po nociach žúrujú). Ako jedna veľká rodina.
A práve to je môj osobný festivalový odkaz: rodina nie je len jedna a nie je až také podstatné, kto ju tvorí. Podstatné je, aká rodina je. A táto, marketing nemarketing, je dobrá. Ak by si jej správanie na festivale osvojil zvyšok Slovenska v každodennom živote, azda by nám všetkým bolo viac do spevu a tanca.
Pred, počas i po festivale vzniká také obrovské množstvo článkov: od ohovárania/adorovania na sociálnych sieťach, cez blogy pre a proti až po akademické texty, písané viac literárnym ako reportážnym či publicistickým jazykom, že ak by aj festival nemal dôkladne prepracovaný marketing, „v pohode“ by sa uživil. Ale on ho prepracovaný má.
Už samo postupné profilovanie ako dobrého festivalu, pôsobiaceho v prospech (budúcej) dobrej krajiny plného (súčasných) dobrých ľudí je priamy ťah na bránu. Kto už by nechcel byť dobrým človekom? Kto už by nechcel byť súčasťou spoločného vedomia budovania dobrej krajiny? Kto už by sa nechcel vymedziť voči tým (ostatným) zlým?
Odhliadnuc od marketingového zámeru, každý (v poriadku; nie úplne každý), kto sa Pohody čo len raz zúčastnil, stal sa „jej človekom“. Atmosféra na letisku v Trenčíne nemôže nechytiť za srdce. Nepreberné množstvá a rozmanitosť akcií, ktoré Pohoda ponúka azda každej vekovej i sociálnej kategórii, sa zdajú byť nevyčerpateľné. Komerčné aktivity strieda charita, koncerty sa prelínajú s divadlom, kinom, tanečnými kurzami či diskusiami, menej známi muzikanti hrajú rovnako skvele ako hviezdy, oddychové zóny naplno konkurujú samotnému dianiu.
A tu kdesi vzniká ten obrovský priestor na pocity. A na tie tony popísaného papiera o festivale. Tu kdesi na seba narážajú jeho nekonformne konformní milovníci a odporcovia jeho politického profilu s nepísaným mottom smerom preč od Smeru, čo najbližšie k .bodke. A práve tento profil je - okrem marketingu „dobrej“ samochvály, ktorá môže niekomu smrdieť - najväčším kameňom úrazu Pohody i diskusných polemických stretov o nej. Ja sa ale cez neho konečne dostávam k svojej festivalovej šálke čaju. K dedinke mimovládnych organizácií.
Hoci Pohode dominuje príklon k pohľadu na svet s .bodkou, a ten pohľad nie je práve najpríjemnejší k „novým“ menšinám, organizátor festivalu ho v tomto prípade sčasti ignoruje. Priestor v centre diania ponúka mimovládkam bez ohľadu na farbu myslenia, pokožky či dúhy.
A tak na území niekoľkých desiatok metrov štvorcových zdieľajú svoje presvedčenie LGBTI a feministické organizácie rovnako ako organizácie chrániace život od počatia, nehovoriac už o mimovládkach environmentálnych, charitatívnych, sociálnych, voľnočasových, mládežníckych, politicky pôsobiacich i nepolitických. Nikto nikomu neskáče do vlasov, všetci svorne vedľa seba prezentujú svoju pravdu (a po nociach žúrujú). Ako jedna veľká rodina.
A práve to je môj osobný festivalový odkaz: rodina nie je len jedna a nie je až také podstatné, kto ju tvorí. Podstatné je, aká rodina je. A táto, marketing nemarketing, je dobrá. Ak by si jej správanie na festivale osvojil zvyšok Slovenska v každodennom živote, azda by nám všetkým bolo viac do spevu a tanca.
Komentáře
Přehled komentářů
Zatím nebyl vložen žádný komentář
