Dobyli sme regióny
Len veľmi nerada citujem politika, ktorého strana-nestrana sa výraznou mierou podieľala na inštitucionalizovanom zhnednutí Slovenska. Igor Matovič však nechtiac vyjadril veľmi presne to, o čo v politike ide.
Parlamentné strany už dávno neriešia to, čo je úlohou politiky. Už nejde o ideály, ani o ľudí, nejde ani o dobre spravovanú spoločnosť a jej zdroje, od finančných cez prírodné až po tie ľudské. Už nejde o každodennú cestu k lepšiemu svetu pre všetkých. (Vážení priatelia, áno, pre všetkých!) Už ide iba o to, kto dobyje ktorý hrad, a kto z neho bude zdroje odčerpávať pre seba a svojich ľudí alebo ich zneužívať pre svoje ideologické ciele.
Ale nie o politikoch a političkách som chcela. Moju eufóriu z regionálneho prepadu ĽSNS drtí radosť mojich aktivistických kolegov a kolegýň, zvlášť ak sa pohybujú v ľudskoprávnom priestore, z víťazstiev bigotne katolíckych kruhov. Tie, ak by na Kotlebovom príklade nepochopili, ze sa im pri šírení svojho „evanjelia“ oplatí dobýjať aj regióny, nevytiahli by Eriku Jurinovú z parlamentu (a z jeho ľudskoprávneho výboru). Odmietať iné typy rodín ako tie, ktoré tvorí muž, žena a deti, nedať priestor ochrane žien pred násilím, lebo Istanbulský dohovor je fuj, či ovplyvňovať reprodukčné práva žien, kultúru alebo vzdelávanie detí, to všetko sa dá aj na regionálnej úrovni.
„Hurá, Fico dole, lebo Fico“ je rovnako zavádzajúci pokrik ako „Hurá, Kotleba dole, lebo fašisti.“ Tešiť sa z víťazstva Eriky Jurinovej v Žiline či podporovať Jána Mrvu v Bratislave je asi taká radosť, akú môže pociťovať myš (ak by si to uvedomovala), že ju mačka nechytila a nedala si ju na obed dnes. Človek aspoň vidí, ako sme na tom s pochopením ľudskoprávnych tém aj medzi ľuďmi, u ktorých by automaticky predpokladal, že už nie je čo vysvetľovať. Zjavne je.
A až z tohto mi je úzko. Nie iba z jasne čitateľných fašistov, ktorí nám ostali v parlamente, a veľmi pravdepodobne aj ostanú. Dôležité je, aby ostali – tak ako je to vo väčšine krajín EÚ – na okraji aktívnej politiky, kam ako správni extrémisti aj patria. Úzkosť sa ma zmocňuje až pri predstave, že ani ľudskoprávne zmýšľajúci ľudia nevidia hnedú spojnicu so stranami a s ľuďmi, ktorí sa snažia dobyť svet (nie iba regióny) katolíckou cirkvou predžutými „myšlienkami“ a ich povinným uplatňovaním v každodennom živote nás všetkých, nielen ich ovečiek.
Obávam sa, že ak niekto nerozumie (nechce rozumieť?), ze chrániť zeleň či pamiatky je z rovnakého súdka, ako chrániť práva ľudí, nerozumie ani tomu, že práve „všespájajúce“ kompromisy „dole“ legitimizujú diskriminačné postoje a ich následky na vyšších úrovniach. Že práve pre ne sedia v parlamente fašisti alebo ich menej čitateľné odnože naprieč celým politickým spektrom.
O pochopení, že ľudským právam sa dá škodiť nielen na úrovni parlamentu, ale aj z krajov či obcí, svedčia všetky tie antikotlebovské výzvy, ktorými žilo Slovensko pred voľbami. Teraz už len pochopiť, že nielen šéfko s fúzikmi je „špecifickým“ vnímaním ľudských práv živý.
