Dočasná paralýza
Kto sa čo len z rýchlika venuje občianskym témam, predstaví si za „trendovými“ charakteristikami súčasnej spoločnosti, akými sú slabý občiansky hlas, valcovanie hodnôt peniazmi, nechuť vyjsť v ústrety názorom ľudí, či rozhodovanie od stola, práve tú svoju tému.
Postupná deštruktívna premena Bratislavy v nesúrodý, nenápaditý a nečitateľný architektonický hybrid je presne z rodu týchto občianskych „radostí“. Vydrica a Zuckermandel, vzácne historické lokality pod Hradom, zničené počas takzvanej budovateľskej éry socializmu a zatiaľ ešte (našťastie) nezastavané, ponúkajú radným hlavného mesta unikátnu príležitosť ukázať, že im na meste, na jeho obyvateľoch a ich názoroch ešte záleží.
Aktuálne je jablkom sváru archeologický prieskum juhozápadnej časti Podhradia, kde sa dajú vzhľadom na historické súvislosti predpokladať zaujímavé a hodnotné nálezy. Investora, ktorý čo najskôr plánuje rozšíriť svoje riverparkové kráľovstvo nielen okolo PKO (a na úkor PKO), ale aj smerom k Starému mestu, podporuje – narozdiel od mnohých bratislavských rodákov a aktivistov – aj časť archeologickej a architektonickej obce. Je však možné, že ich hlas je v kakofónii štrngotu podhradských mincí iba viac počuť.
Nech je to tak alebo onak, vo vzduchu visí otázka, či práve prebiehajúce kopanie na Zuckermandli nie je len povinnou jazdou developera s cieľom rýchlo – aby sa nepovedalo – archeologické „sutiny“ prehrabať, ešte rýchlejšie zasypať a začať stavať. Namiesto skutočnej snahy prípadné vzácne relikty bývalého kráľovského a korunovačného mesta nájsť, popísať, zverejniť a uchovať. Ako káže zákon o ochrane pamiatkového fondu; mimochodom.
Problém samozrejme netkvie v tom, kto všetko sa k téme vyjadrí a kto bude mať silnejší či odbornejší hlas. Ide o to, aby zas nemal navrch plný mešec, ale najlepší záujem Bratislavy. A aby všetky strany dostali rovnakú šancu na vypočutie, na zváženie jednotlivých pohľadov a na vykonanie všetkého potrebného. Nech budúce slovenské generácie nezhodnotia dnešné rozhodnutia ako zlé podobne ako my dnes hodnotíme tie minulé.
Po príklad zlého rozhodnutia si stačí zájsť k Dómu Svätého Martina. K prázdnu po nešťastne zbúranej neologickej synagóge, ikone Prešporku, na ktorú Bratislavčania dodnes s nostalgiou spomínajú v presvedčení, že nemala padnúť za obeť dobe.
Hodnoty minulosti potrebujú dôkladný prieskum a šancu na prežitie, aby si ich zajtra či o sto rokov mohli obyvatelia aj návštevníci mesta sami ohmatať, uvidieť, urobiť si vlastný názor. Ak by to znamenalo dočasnú paralýzu developerskej výstavby, ktorá veľmi pravdepodobne nijako nevylepší vzhľad Podhradia a chránenej panorámy hradného vrchu, stálo by to za to. A možno sa medzičasom podarí prehodnotiť stavebné rozhodnutia, ktoré do centra mesta síce vnesú moderné administratívno-obytné objekty, ale zato žiadnu krásu a už vôbec žiaden dôvod milovať a chrániť svoje mesto.
„Rozvoj“ Bratislavy v duchu porekadla zíde z očí, zíde z mysle, by sa už konečne mal skončiť.
