Dym z baru do bytu
Poľsko od pondelka pracuje na ďalšom ozdravovaní svojho obyvateľstva. Podobne ako Slovensko (a ďalšie krajiny EÚ) zakázalo fajčenie v školách, múzeách, divadlách, vo verejnej doprave, na štadiónoch, v nemocniciach, parkoch, na ihriskách či plážach. V poriadku. Modrý dym musí vymiznúť aj z reštaurácií a barov, ktoré fajčeniu nevyčlenia špeciálnu miestnosť. A tu už som v hodnotení opatrnejšia.
Ak by som vlastnila malý príjemný podnik s počtom miestností jeden a metrov štvorcových, povedzme, štyridsať, nepáčilo by sa mi, že sa musím rozhodnúť medzi fajčiacimi a jediacimi zákazníkmi a zákazníčkami. Takisto by sa mi ako návštevníčke obľúbeného podniku nepozdávalo, že jedného dňa v ňom budem buď iba fajčiť alebo iba jesť.
Zhrniem to, aby som sa pohla ďalej. Sme dospelí ľudia – mali by sme mať právo sa rozhodovať, ako naložíme so svojim majetkom a zdravím, a kam budeme chodiť so svojimi deťmi či partičkami. Keď vojdem do reštaurácie a som nefajčiarka, odídem, ak sa v nej fajčí. Alebo ostanem. A naopak, môžem odísť z baru, v ktorom sa nefajčí a ja si chcem zapáliť. Alebo ostať.
Štatistiky dávajú za pravdu rozhodnutiam parlamentov, obmedzujúce fajčenie aj takto povinne. Napríklad v Anglicku poklesol počet fajčiarov, takže klesnú náklady na ich liečbu a ubudne úmrtí v dôsledku chorôb z fajčenia. To je povzbudzujúce.
Napriek tomu je tu ešte jeden rozmer, ktorý ostal nepovšimnutý. A práve ten – ako čaro nechceného – môže takisto znižovať čísla v štatistikách. V dnešnej dobe je väčšina podnikov, či už fajčiarskych alebo nie, súčasťou obytných domov, respektíve zón. Iste sa vám v tejto súvislosti vybavia pred podnikmi pofajčievajúce (často hlučné) skupinky.
Čo myslíte, stráca sa ich cigaretový dym v časopriestore? Nie, lezie tak desať hodín denne do kuchýň, spální, izieb s pacienti či detských izieb všetkých tých ľudí, ktorí si nefajčiarsku politiku a každodenný páchnuci jed sami nevybrali. Ako tí musia neznášať cigarety, parlamenty a nemožnosť voľby...
