Evanjelium podľa Anny
Tak už ju mám v schránke. Pozvánku na februárové referendum. Premkla ma vďačnosť voči súčasnému slovenskému štátu. Dopraje mi – spolu s ďalšími miliónmi cudzích ľudí – rozhodovať o vlastnom živote. Dokonca bez zvonca na krku či bez čísla na predlaktí. Koľká láskavosť! Prvá Slovenská republika židovskému obyvateľstvu nič podobné nedopriala.
„V atmosfére sviatkov lásky a rodiny obraciame sa na veriacich i na všetkých ľudí dobrej vôle, aby vo februári aktívne využili svoje hlasovacie právo a pozitívne sa vyjadrili k referendovým otázkam,“ všimol si vyjadrenie Konferencie biskupov Slovenska (KBS) britský The Economist, týždenník, ktorý sa podľa vlastných slov „zapája do neľahkého boja inteligencie s neznalosťou, z ktorých jedna nás ženie neustále dopredu a druhá nášmu vývoju bráni.” Článok, ktorý sa referendu venuje, sa príznačne volá Neobčianska spoločnosť.
Pí-ár kazateľnicu v každej obci LGBTI komunita nemá. Ani starostov či noviny ako v Pezinku. Zato referendová Aliancia, ktorá popiera prepojenie s akoukoľvek ideológiou, sa môže plne spoľahnúť na podporu z prostredia katolíckej cirkvi a jej svetského (aj môjho) rozpočtu. A tiež na pomoc cirkvi kedysi údajne zreformovanej.
Počas sviatkov pokoja a preplnených kostolov tasili propagandistické zbrane aj evanjelickí biskupi. Aj oni v bratskej láske vyslali veriacich k referendu: „Kresťanov jednoducho musí byť počuť a musia byť zreteľne identifikovateľní – v pozitívnom slova zmysle.“
V duchu najlepších slovenských tradícií sa k cirkvám s „kampaňou za rodinu“ (sic!) aktívne pridávajú aj viac alebo menej otvorené neonacistické úderky. A nikomu to neprekáža. Ani politikom, ktorí referendum podporujú, ani takzvaným slušným veriacim nie. Jeden boh, jeden národ, jediná správna rodina.
„Základ problému, ktorý spočíva vo viere katolíckej cirkvi je, že má bohom dané právo, povolenie a nebeský mandát hovoriť ostatným, čo majú robiť. Nielen vo verejnom, ale i v súkromnom živote,“ citujem slová svetovo uznávaného intelektuála Christophera Hitchensa z jeho známej reči o cirkvou oficiálne priznaných omyloch. Omyloch, ktoré neboli žiadnou „selankou“.
Zneužívať Vianoce pre svoje „pozitívne“ ciele, na to sme si už zo strany cirkvi zvykli. Jej súboj s pokrokom nikdy nebol čistý, prečo by ním mal byť práve teraz? Dal však podnet na napísanie slov, ktoré konečne priniesli úľavu nielen mne ako ateistke, ale určite aj mnohým veriacim.
Evanjelická farárka Anna Polcková pomenovala vo svojej – v slovenskom kostole nevídanej – vianočnej kázni aj podstatu nezmyselnosti referenda: „Niektorí kresťania za zachovanie hodnôt manželstva a rodiny demonštrujú. Žiadajú referendum, aby hodnotu manželstva a rodiny potvrdili. Bolo by však namieste pýtať sa, či je toto cesta, ktorá naše rodiny vylieči. Odpoveď tušíme. Riziká, ktoré ohrozujú naše domovy, nehrozia rodinám zvonka. Pochádzajú z ich vnútra.“ Tu sa žiada dodať už iba amen. A ďakujeme, pani farárka.
