Fábry píše gadžom: Kto je na rade?
Vážení Gadžovia, vážené Gadžovky,
je trochu zvláštne oslovovať Vás hromadne a navyše týmto pre nás trochu neobvyklým spôsobom, ale nechcem Vás osloviť ako ´vážený dav´, hoci na časť z vás by to sadlo ako píííp na šerbeľ. Možno by sa hodilo energeticky pozitívne ´vážení ľudia´, ale to by zase nebolo celkom pravdivé oslovenie. Pri pohľade na rozvášnené upotené tváre vlajko- či vidlonosičov, ktorí sú tiež našou (zúfalou) súčasťou, by mi slovko ´važení´ zhorklo ešte pred vstupom na klávesnicu.
Vyhrotená a napätá situácia na severe Českej republiky ma každým dňom núti viac a viac sa o všetkých, ktorí sa nenarodili ako Gadžovia a Gadžovky, báť – a báť sa aj o nás, o tú slávnu majoritu. Musím myslieť na svoje priateľky a priateľov, ktorých medzi Romákmi mám. A musím myslieť na tých svojich „priateľov a priateľky“, ktorí nie sú rasistami, akurát si (tak trochu tajne) myslia, že čierni by mali konečne začať makať.
Musím premýšľať o tom, kde na ceste leží tá tenká citlivá deliaca čiara medzi ´nie som, ale...´ a preklopením ku dňu, kedy sa „nerasisti“ jedného krásneho rána zobudia ako nažhavení rasisti, zhľadúvajúci pod páliacim slnkom vidly, hrable a zápalné fľaše. Odpoveď nenachádzam, i keď teórií je dostatok. Odpoveď nenachádzam, lebo dôvody na ospravedlňovanie kolektívnej krvnej pomsty neexistujú.
Je nepochopiteľné, že takmer sedem desaťročí po najhoršej sebazničujúcej ľudskej katastrofe musí začať generácia, celý život žijúca v našich geografických končinách už v mieri, pociťovať na vlastnej koži, ako sa ako nenápadný otravný plyn začína (nielen) po českých luhoch a hájoch plaziť tuposť a stádovitosť a ako uvaľovanie kolektívnej viny za čin jednotlivcov na celú komunitu, na nevinné obete, valcuje všetko, čo je v človeku dobré. Ako sa zas a znova začína lov človeka na Človeka...
Máme uveriť, že slušnosť a kultivovanosť dedená a po generácie pestovaná je len tenkým nánosom bahna, ktorý je možné hocikedy zoškriabať nechtom na malíčku? Môže pretečený pohár trpezlivosti ospravedlniť sprosté masové násilie a mozog vymývajúcu brutalitu? A čí vlastne je ten pretečený pohár? Na čej strane sa z pohára valí jedovatý lúh?
Triasť sa dnes o životy, triasť sa o našu ľudskosť a o dôstojnosť nás všetkých je ako stáť pod sprchou s vystrašeným vedomím, že niekto – ktokoľvek – bude môcť odrazu namiesto príjemných prúdov všetko zmývajúcej očistnej vody pustiť smrtiaci plyn. Vypustiť ho ako nevypočítateľného a neovládateľného džina z fľaše iracionálnej nenávisti bez znalosti zaklínadla, ktoré ho dostane naspäť pod zátku kontroly.
Prizerať sa davovej psychóze hoci iba prostredníctvom videí stačí na to, aby smrteľný strach z nezmyselného násilia odrazu dostával kontúry konkrétnych tvárí znetvorených fanatizmom, ktorý nie je ničím iným ako tým najhlúpejším – a o to nebezpečnejším – fašizmom. Tvárí, ktoré majú mená. Mená, ktoré ešte včera dokázali byť zdrobneninami. Dolfíček. A dnes?!
Hľadať v rozbesnenom stáde iba vyholené lebky hlavohrudí je, žiaľ, ťažká úloha. Strácajú sa medzi slušivými gadžovskými účesmi rozhnevaných „nerasistov a nerasistiek“.
Hľadať v popredí davu ruku zákona, siahajúcu na ramená tým, ktorí vyzývajú vidlonosičov, aby vidly používali nie na seno, ale na ľudí, je, zdá sa, ešte ťažšie.
A hľadať medzi bezmennými masami tých, ktorí by si zákony mali ceniť najviac a najviac sa ich verejne zastávať, pretože ich sami tvoria, je azda úloha najťažšia. Nevidno ich príliš. Nie sú tam? Neutišujú dav? Nezasahujú? Nevysvetľujú? Nedištancujú sa od fanatizmu a násilia jasne a jednoznačne? Nie? Ale to by mali! Aby jedného krásneho rána neprišiel dav s vidlami aj pod okná ich detí. Lynčovanie nevinných nepozná brata...
