Fábry píše hovorcom a hovorkyniam
Vážené hovorkyne, vážení hovorcovia všehomíra slovenského,
v úvode môjho listu Vás chcem ako Vaša dlhoročná kolegyňa veľmi srdečne pozdraviť a vyjadriť nádej, že aj napriek práci na poste hovorcu/hovorkyne stále ešte veríte v silu slova a pravdivej informácie. Píšem Vám tento list, lebo neviem, či ste zaregistrovali, že sa Vaše remeslo stalo objektom pozornosti dvoch súbežných ankiet. Tak aby ste o ne náhodou neprišli... (Na facebooku by som teraz „nakreslila“ smajlíka.)
Úspešný bulvárny denník odštartoval súťaž Miss hovorkyňa s podtitulom: Ktorá z nich je najsympatickejšia? Údajne je Vašou hlavnou náplňou nastavovať tváre za svojich šéfov a pred kamerami vysvetľovať ich stanoviská. Keď inak ťažko hľadať pozitíva v prezentovanom, aspoň tie stanoviská prinášajú pekné tváričky, nie? Takto máme čítať „mesidž“ tejto ďalšej v rade „imidžových“ (a otrepaných) ankiet? Ak vám to neprekáža, v poriadku. Poďme ďalej...
Nazrime, čo sa dá o Vás v rámci tejto ankety dozvedieť, milé dámy. Páni láskavo prepáčia. Táto anketa sa Vás netýka, ale usporiadateľovi hlasovania môžem ako inšpiráciu odporučiť súťaže typu Mr. Gay, kde sa na pánov určite nezabúda, naopak. Ale naspäť k dámam. Dozvedela som sa, že popri povinnostiach má jedna z Vás slabosť na sladkosti, ďalšia si vďaka spoločenským tancom vybudovala intenzívny vzťah k pohybu a hudbe, iná je hlavička na jazyky a jej obľúbenou dovolenkovou destináciou je Rím. Jedna dokáže prekvapiť okolie zmenami účesu, iná sa chystá na materskú dovolenku, lebo čaká s manželom v septembri syna, ďalšia – ako väčšina žien – je zaťažená na módu a obzvlášť topánky.
Pikantne vyznieva tón konštatovania o jednej z Vás: „Niekoľko rokov pracovala v televízii ako redaktorka a moderátorka. Nakoniec skončila v rezorte zdravotníctva ako hovorkyňa.“ Pre mňa bolo feministicko-estetickým vrcholom tohto nespútaného anketového zážitku prečítať si o jednej z hovorkýň túto charakteristiku: „Medzi policajnými hovorkyňami vyniká blondínka Petra. Pochádza z policajnej rodiny, a preto jej bola táto oblasť už odmalička blízka. Jej priateľ je tiež policajt.“ A iba o jednej z navrhovaných Miss sme sa dozvedeli napríklad aj takú nehoráznosť, akože rada číta. Tieto intelektuálky – všade musí byť aspoň jedna! Nech vieme, že pekná tvárička a cudzie stanoviská nie sú jediné, čo dnešné ženy (hovorkyne) zamestnáva.
Štatút ďalšej, tentoraz internetovej ankety pod názvom Môj hovorca 2011, môže, domnievam sa, ašpirovať na cenu Čudo roka 2011. V zmienenej ankete, ktorej spoluorganizátorom je samotná Asociácia hovorcov Slovenska, si môže „kritéria výberu určiť každý hlasujúci sám, pričom hlasovať je možné za ktoréhokoľvek hovorcu neobmedzene“. Hm. Potom už nasleduje klasika – kam písať, dokedy a čo za to. Najfascinujúcejšie na tejto konkrétnej ankete je pre mňa nielen to, kto všetko má hovorcu či hovorkyňu, ale čo všetko existuje na Slovensku, kde hovorkyňu či hovorcu, ba dokonca celý odbor zameraný na hovorcovanie, potrebujeme(?) – a teda s výnimkou súkromných spoločností či mimovládok aj z vlastných vreciek financujeme.
Dve ankety, každá postavená na iných hodnotách. Prvá z nich, trápna a povrchná ako všetky missacie podujatia – tej nejde o nič, azda iba o svetový mier. Rozoberať feministický pohľad na ňu je ako nosiť drevo do lesa – namáhavé a zbytočné. Pre jedných zbytočné preto, lebo nikdy nebudú chcieť pochopiť, pre druhých zbytočné, lebo presviedčať presvedčených netreba. Tá druhá anketa sa zjavne iba hľadá. Jej cieľom je zrejme zviditeľniť prácu, ktorú si nevšímajú žiadni TOMovia a im podobné pozlátené skulptúry. Zviditeľniť a povedať: zaslúžime si, aby ste o nás vedeli. Aj naša práca si zaslúži ocenenie. Nuž... Áno. Zaslúži. Bezpochyby.
A preto Vám na záver môjho listu chcem, vážení hovorcovia a vážené hovorkyne, zaželať nielen verejné spoločenské uznanie, ale najmä šéfov a šéfky, za ktorých slová a činy sa nikdy nebudete musieť hanbiť – aby ste sa potom nemuseli hanbiť sami/y pred sebou vy, takpovediac „z druhej ruky“. Lebo povedzme si to na rovinu: zahmlievanie, ktoré je zrejme najčastejším chlebom Vaším každodenným, musí dať riadnu námahu. Skoro rovnakú ako korčuľovanie po tenkom ľade medzi ešte pravdou a už nezmyslom, ak nie priamo klamstvom. A k tomu ešte aj dobre vyzerať!? Drina ako na kostole...
P.S. A už len úplne potichučky, keďže si nechcem proti sebe poštvať hovorcovské odbory, ani nechcem nikoho pripraviť o miesto. Nám všetkým by som dopriala menej hovorcov a hovorkýň, ale zato viac šéfiek a šéfov, ktorí sa (aj nepríjemným) otázkam verejnosti postavia čelom a pozrú sa do objektívu kamery sami/y za seba.
