Jdi na obsah Jdi na menu
 


Fábry píše národu alebo Toto ste chceli, Slováci?

Takto štátotvorne sa určite pýta klasik, víťaz celoslovenského tendra na prelet tryskáčom nad (ná)rodným hostincom, pri pohľade na súčasné politické vrenie (vredenie) na rodnej hrude. Doplním túto otázku, položenú vo verejnom záujme, aj o verziu Toto ste chceli, Slovenky?

Milý národ, touto zásadnou otázkou v dvoch mutáciách začínam ďalší zo svojich hromadných  sériových listov s adresátom síce známym, ale neistým, s Tebou. Lebo kto je to národ? Alebo čo je to národ? Alebo je lepšie sa pýtať na ľud? Je to národnejšie? Možno by mi pán Ján vedel odpovedať, prípadne pani Anna, obaja podľa ich vlastných skromných hodnotení určite najpovolanejší z povolaných. Ešte šepkár z hradu, pán Ivan, by mohol vedieť, ale on už nie je v hre o fazuľky, on už vyhral, na neho sa nebudeme obracať (stačilo).

Matica slovenská, ktorá vehementne hľadá stratený, zato neveľký národný poklad, je inštitucionálne prvá v poradí oprávnená a povinná odpovedať (správne). Teda, len to nie – nie na otázku, či toto sme chceli, my Slovenky a Slováci. Myslela som, že by mohla a mala vedieť fundovane zodpovedať otázku, kto čo je to národ, pretože to, čo národ chce, vie Matička rovnako dobre ako prví traja zmienení. A to teda radšej nechcime vedieť.

Skúsme hľadať odpovede inde. Národ je... (tak až potiaľto by som to vedel, povedal by Jan Werich).

Vysvetlenie na Metapedii nás pre účel tohto listu môže maximálne uspokojiť: „Národ je skupina ľudí s určitými spoločnými znakmi – sú nimi najmä spoločná kultúra, jazyk, história, genetika a vedomie príslušnosti k takto vymedzenej skupine.“ Pohľady pravice a ľavice na národ sa ale podľa odbornej literatúry líšia. Pravicové (a často zároveň nacionalistické) poňatie národa sa zakladá na spoločnom pôvode príslušníkov národa, pričom rasová príslušnosť je rovnako významným faktorom. Ľavicové, ale aj liberálne a multikulturalistické teórie pod národom myslia prevažne kultúru skupiny a subjektívne vedomie príslušnosti ku skupine (láskaví sociológovia a extrémisti prepáčia zjednodušovanie). Prečítala som si, že niektoré ľavicové prúdy tiež národ interpretujú ako neprirodzený útvar, ktorý vznikol až ako produkt štátu. Zaujímavé.

Pozerajúc sa na náš národ, a asi aj na každý ďalší, nájdeme tu od každého pohľadu niečo; ako by národ povedal, z každého rožku trošku. Preto je odpoveď na otázky Toto ste chceli, Slováci? a Toto ste chceli, Slovenky? veľmi obťažná. Takže na ňu poďme od podlahy (ach, tá bohatosť ľudového jazyka). Každý subjekt národa, zvaný tiež aj jednotlivec, či už samostatne sám za seba či organizovaný v skupinách formálnych a/alebo s pocitom príslušnosti k skupinám neformálnym až virtuálnym, by chcel v podstate to isté. A to úplne oprávnene a prirodzene. Dokonca v duchu medzinárodných zmlúv, ktoré sme aj my ratifikovali. Mať sa dobre. Žiť spokojne. Byť zdravý a šťastný. Nepoznať po mene nikoho z politickej reprezentácie. Nezažiť na vlastnej koži vyčíňanie mocenských rozhodnutí smerujúcich na účty tých, ktorí rozhodujú. Dopriať toto všetko aj svojim blízkym a domácim miláčikom. Ideálne je myslieť s dobrými úmyslami aj na tých, ktorí do okruhu najbližších nepatria v mene blaha nielen ľudu, ale celého ľudstva. Zabudnúť na pravidlo, že ak mne skapala koza, môže aj susedovi (a nezabudnúť myslieť na to, že aj my sme niekoho susedmi).

V mene vyššie uvádzaného blaha národa i jednotlivca by bolo najlepšie zabudnúť aj na to, kto s kým pečie. Či pán Mikuláš s báťuškom Robertom proti pani Ivete, či hlúpy Jano proti Béla báčimu a či Richard Levie Proslovenské Srdce pečie ´proti všem´.

Pomôžme si históriou. Život národa v hlbšej minulosti organizoval Snem, a musím to, milý národ povedať naplno, bol to až do vzniku Československej republiky snem uhorský. Snemujúci snemovali za svoje alebo nesnemovali vôbec (láskaví historici prepáčia zjednodušovanie). A čo je podstatné, snemovali vtedy, keď bolo treba niečo skutočne riešiť. Niekedy sa snem nezišiel i niekoľko rokov. Väčšinou snem riešil drobnosti – napríklad ako a s kým sa bude viesť vojna, začo a komu vyrubí aké dane a kto komu bude vládnuť. V tomto sa nezmenilo nič. Čo sa ale oproti minulosti zmenilo je dnešné neustále, pravidelné, sem tam zbytočné a často škodlivé snemovanie za peniaze nesnemujúcich, zato na panskom naďalej robotujúcich.

Možno by národu prospelo, keby sa snemujúci opäť museli schádzať za svoje vlastné zlaťáky, a aj to len vtedy, ak by bolo potrebné niečo dôležité akútne riešiť. A národ by mohol raz za štyri roky (ostaňme verní aspoň jednej zvyklosti) hodiť do referendovej (nie volebnej) urny na referendovom (nie volebnom) lístku zakrúžkovaný okruh problémov, ktorým by bolo potrebné v najbližšom čase venovať skutočnú a riešiacu pozornosť. A potom na základe verejného konkurzu vybrať odborníkov a odborníčky, ktorých zoskupenie by sa nevolalo vláda, ale (povedzme) štátny servis. Štátny servis by mal vysoko kvalitne a právne vymožiteľne nastavené pravidlá rozhodovania, vyhodnocovania výsledkov jeho práce, hodnotenia za výsledky a jednoduché účinné sankcie za porušovanie pravidiel (láskaví občania a láskavé občianky ospravedlnia zjednodušovanie). V poriadku, utópia. Ale niekde začať treba, takto to ďalej už nejde (a potvrdzuje to celý okupovaný svet).

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář