Hľadaj rozdiely
Bratislavou sa prehnala dúhová smršť. Dvakrát za ostatný týždeň. Bola to však smršť, ktorá neničí. Naopak. Nabíja úžasnou pozitívnou energiou. Vyvoláva spontánne úsmevy a neovládateľnú chuť poddať sa tomu rytmu. Tej energii. Tej radosti. Obyvatelia i návštevníčky mesta nezávisle od veku, rodu, sexuálnej orientácie, náboženského presvedčenia, národnosti, etnicity a zdravotného stavu si podupkávali, pohupovali sa v bokoch, mávali, tlieskali, vydávali nezrozumiteľné zvuky, niečo ako úúú, jéééé, vaaaau ap. Bubnová show Campana Batucada osvietila (od slova osvietenstvo; pozn. autorky) historické uličky Starého mesta svojím vnútorným svetlom a spojila ľudí v ňom do jedného rozveseleného spoločne dýchajúceho organizmu.
Rytmika bubnovačky v dúhových tričkách „prevalcovala“ mesto tento utorok na podujatí Združenia na pomoc ľuďom s mentálnym postihnutím s názvom Deň krivých zrkadiel. A tiež minulú sobotu na podujatí združenia Queer Leaders Forum s názvom Dúhový Pride. A už vás počujem, pochybovači a zlorečníci. Ako je možné porovnávať tieto dve akcie? Ako je možné stavať vedľa seba tieto dve skupiny ľudí? A počujem dobre tieto hlasy aj z oboch zmieňovaných komunít? Ako si dovoľujem porovnávať neporovnateľné? Nuž, jednoducho. Začítajme sa do slov, ktoré obe akcie sprevádzali.
„Chceme, aby ľudia pochopili, že mentálne postihnutí ľudia nie sú horší ako ostatní. Naším cieľom je búrať predsudky," odznelo z pódia Dňa krivých zrkadiel. Starostka bratislavského Starého Mesta Tatiana Rosová, ktorá nad podujatím prebrala záštitu, si myslí, že „symbol, ktorý si zvolili organizátori - zrkadielko, je neuveriteľne účinný a hovorí o tom, že môžeme mať síce iný pohľad na ľudí, no mali by sme mať aj iný pohľad na seba, nie idealistický, a mal by nám hovoriť, že tí, ktorí sú iní, nie sú horší." Deň krivých zrkadiel túži verejnosť presvedčiť o tom, že aj ľudia s mentálnymi znevýhodneniami majú právo rozhodovať o svojom vlastnom živote.
Ľudskoprávna aktivistka zo združenia Možnosť voľby vo svojej reči k Dúhovému Pridu pripomenula slová americkej feministky a sufražetky Alice Paul zo začiatku 20. storočia, ktorej sa vo väzení pýtali, prečo vlastne bojuje za práva žien. Odpovedala, že nechápe, čo má ešte stále vysvetľovať: „Chcem len to, čo dnes vo vyspelej demokracii považujeme za samozrejmé. Že ak hovoríme o ľuďoch, hovoríme o ľudských právach. A ak hovoríme o ľudských právach, hovoríme o možnosti rozhodovať o svojich životoch. A to so všetkým, čo k tomu patrí.“ Dúhový Pride túži verejnosť presvedčiť o tom, že aj neheterosexuálni ľudia majú právo rozhodovať o svojom vlastnom živote.
Tak v čom je rozdiel?
