Je suis LGBTI
Muži po celom Holandsku zverejňujú fotografie, na ktorých sa držia za ruky. Vlnu tejto – zrejme nielen pre Slovensko – neobvyklej „reťazovky“ spustili Alexander Pechtold, šéf liberálnej demokratickej strany D66, jeho kolega Wouter Koolmees a novinárka Barbara Barend.
Obaja známi politici sa rozhodli na verejnosti držať za ruky, aby prejavili podporu gejskému páru, ktorý v holandskom Arnheme zbili piati dospievajúci chalani a jeden dospelý „hrdina“. Útočníci už sú vo väzbe, Holandsko žije výzvou na účasť so zranenými mužmi, odmietajúc násilie z nenávisti, verdikt „útok sa nestal“ sa neočakáva.
Je zjavné, že ani Holandsku, ktoré je známe rešpektom voči menšinám, sa nevyhýba strašidlo fašizmu. Narozdiel od Slovenska je však dlhodobo (a verme, že nastálo) iba okrajovým politickým výstrelkom, ktorý parazituje na demokratických systémoch viac-menej všade po svete.
Ale poďme domov, na Slovensko. Andrej Danko, predseda Národnej rady Slovenskej republiky, koncom marca privítal do života novú verejnú ochrankyňu práv. Okrem všakovakých fráz, ktoré z úst hlavy najvyššej štátnej inštitúcie znejú vždy prinajmenšom ako výsmech, zaznela aj jedna nenápadná výzva (vyhrážka?). Tej jedinej som z jeho slov uverila.
Andrej Danko apeloval na novú ombudsmanku, aby na budove jej úradu viala vždy iba jedna vlajka. Bol to odkaz na dúhovú zástavu, ktorú si „dovolila“ na podporu Dúhoveho Pride vyvesiť bývalá ombudsmanka. Jana Dubovcová totiž ako jediná ústavná činiteľka pravidelne pripomínala diskrimináciu LGBTI ľudí na Slovensku (ďakujeme).
Najvyšší štátny zamestnanec, štedro vydržiavaný aj z daní diskriminovaných občanov a občianok demokratického právneho štátu (sic!) nemá pri uvádzaní novej ombudsmanky do funkcie iné na práci, ako udržiavať oheň pod kotlom nenávisti voči jednej z menšín. Dane LGBTI ľudí, ktoré putujú aj na jeho plat a ďalšie výhody, sú mu dobré; veď kto by protestoval proti prachom. Dúhové peniaze tiež nesmrdia.
Ak by nová ombudsmanka brala svoju úlohu vážne, prvá zástava, ktorá by zaviala nad jej úradom, by bola tá dúhová. Pokiaľ sa z poreferendovej hybernácie nepreberie viac verejných inštitúcií a „bežných“ ľudí, pokiaľ nezačnú opäť verejne prejavovať svoj postoj v duchu sloganu „Je suis LGBTI“, dovtedy sa na Slovensku nič nepohne, pretože parlament ani vládu nezaujímajú tí, ktorí ich živia. Respektíve zaujímajú, ale iba „ich ľudia“.
Som si istá, že ak by (nielen) na úrade ombudsmanky viala iba dúhová zástava, bola by táto chorá krajinka v lepšom – minimálne psychickom a duševnom – stave ako iba so zástavou slovenskou. Farby dúhy sú symbolickými farbami pestrého života; hnedá i čierna na nej nechýbajú náhodou.
Andrejovi Dankovi prekáža dúhová vlajka na ústavnom úrade, v parlamente mu prekážajú transparenty a dlhé reči, prázdna rokovacia sála počas vystúpení verejnej ochrankyne práv mu neprekáža. Kto vidí budúcnosť Slovenska za vlády hnednúcich strán ružovo, nech sa hlási u súdruha Žinčicu.
