Keby aspoň mlčali
Niežeby to problémom pomohlo, ale mlčať je niekedy naozaj zlato. Keď sa v téme ľudských práv spoja šéf vládneho kabinetu, ktorý sa už dlhé roky vydáva za sociálneho demokrata, s menšinovým politikom, ktorý sa hrdí nálepkou tolerancie, a tvrdým katolíckym nacionalistom, maskovaným za kultivovaného seriózneho politika, ich spoločný kánon je na míle vzdialený hodnotám geopolitického útvaru, ktorému momentálne šéfujú.
Vždy, keď premýšľam nad tým, prečo politici radšej šíria zlo ako dobro, zvlášť ak ich to dobro nič nestojí, vychádza mi z toho, že to nielenže nie sú dobrí politici, ale ani ľudia. Veď konať dobro je okrem uplatňovania kresťanských hodnôt, ku ktorým sa Robert Fico, Béla Bugár i Andrej Danko tak vehementne hlásia, zároveň i príjemné pre všetky zúčastnené strany.
Je dobrým zvykom, a to predovšetkým v krajinách, ktoré sa nemajú čím hrdiť, pokiaľ ide o postoj k menšinám, vrátane tej „gay“, že zahraničné ambasády pokrokových štátov počas konania LGBTI demonštrácií podporia myšlienky rovnosti aj tým, že na priečelia svojich budov vyvesia dúhové zástavy.
Dúhovú vlajku vyvesili tri desiatky veľvyslanectiev aj počas budapeštianskeho pochodu. Medzi nimi aj slovenská ambasáda. V teplej komunite u nás to vzbudilo úctu i nadšenie. Nie tak v komunite „kresťanských“ politikov. Robert Fico sa nechal počuť, že dúhová vlajka na našom veľvyslanectve je neprijateľná. Argumentoval pritom humorným vyhlásením, že „Slovenská republika je demokratická krajina, ktorá nie je viazaná na žiadnu ideológiu, náboženstvo a ani nepreferuje žiadne skupiny obyvateľov.“
Andrej Danko zo SNS bol okrem „tragédie“ s vlajkou zrútený aj zo záštity ministerstva zahraničných vecí nad bratislavským Dúhovým Pride 2016, ktorý sa konal minulú sobotu. „Hlboké sklamanie“ hlavného miestneho národniara „nad konaním štátneho tajomníka MZVaEZ SR a splnomocnenca vlády SR pre predsedníctvo SR v Rade EÚ Ivana Korčoka“ i „nad súkromnou iniciatívou veľvyslanca SR v Maďarsku Rastislava Káčera“ vrátilo na slovenskú pôdu závan vetrov ex-šéfa SNS Jána Slotu.
Rovnosť medzi ľuďmi v Desatore nie je zakotvená, a ani v slovenskej ústave nie, takže sa nie je čo nášmu politickému výkvetu čudovať. Napriek tomu by sa Slovensko ako právny štát a člen Európskej únie malo k spoločným európskym hodnotám hlásiť aspoň mlčaním, keď už nie je schopné konkrétnych ľudskoprávnych činov v prospech ostrakizovaných a diskriminovaných ľudí.
Namiesto aby sa slovenskí vládni politici a političky aspoň tvárili, že Slovensko je súčasťou modernej Európy oprávnene – a postoje našej ambasády v Maďarsku i ministerstva zahraničných vecí nám v tomto kryli chrbát, nahlas kričia, že opak je pravdou. Žiaľ.
Slovenským menšinám, ale nielen im, neostáva iné, ako si počkať na pre Slovensko typický premiérsky osud. Aj to však bude málo. Z trónov treba „demontovať“ celú tú stredovekú úderku. Otázkou je, či ju máme kým nahradiť. Odpoveď na túto otázku je alfou a omegou budúceho smerovania tejto krajiny. Mrazí ma z nej v zátylku.
