Jdi na obsah Jdi na menu
 


Keď rastú Divé maky

20. 8. 2015

A naozaj rastú. Sledujem ich už roky. Rástli na lúke na zámku Červený kameň, na pláži pod Mostom SNP a tento rok sa im darilo aj v Starej tržnici v Bratislave.

Združenie Divé maky spustilo ambiciózny program, ktorý vás chytí za srdce. Za desať rokov existencie programu a neskôr rovnomenného združenia sa popri menších projektoch naďalej zameriava predovšetkým na svoju pôvodnú víziu. Na adresnú individuálnu podporu dnes už stoviek talentovaných rómskych detí, ktoré by inak vyrastali bez šance na vzdelanie a s ním aj bez nádeje vymaniť sa z často katastrofálnej situácie, v akej sa mnohé z nich nachádzajú.

Obrázky z osád poznáme z médií všetci, obrázky „Makov“ zatiaľ také notoricky známe nie sú. Ale mení sa to. Niektoré z detí už dospievajú a raz „to“ Slovensku ukážu; som si tým úplne istá. A hoci nie všetky malé Maky sú „osadníci“, aj pre deti z lepšieho prostredia platí, že bez podpory zvonka – od firiem, individuálnych darcov, štátnych i zahraničných donorských zdrojov a množstva dobrovoľníkov by ich talenty ostali nepovšimnuté. A ich i naše životy chudobnejšie.

Petra Polnišová, ktorá neraz moderovala najznámejší projekt Divých makov, každoročný multižánrový festival Cigánsky bašavel, to zhrnula azda najvýstižnejšie: „Program Divé maky deckám podáva pomocnú ruku, aby mohli rozvíjať nielen svoj talent, ale aby zároveň napredovali v štúdiu. Keď sa chcú udržať v programe, musia sa snažiť. Nie je to len o tom, že si zo sociálne slabej rodiny, tak dostaneš materiálne výhody a tým to končí."

Medzinárodný rómsky bašavel je snom Divých makov o búraní predsudkov pomocou krásy, kultúry a umenia. Je oslavou a pódiom rómskych i nerómskych umelcov, tých malých, ktorí sa ešte iba učia kumštu, i tých profesionálnych. Je možnosťou spoznať rómske remeslá, divadlo, muziku, jedlá. Je miestom stretnutí ľudí, ktorí sú – pokiaľ ide o farbu pleti – farboslepí. Ale predovšetkým je príležitosťou pre Máčiky, ako ich s láskou volá muzikantka, lektorka a primáška Barbora Botošová, ukázať, čo za sa zlaté jadierka sa v nich skrývajú.

Petra Polnišová vo svojom výroku pomenovala nielen to, čo je alfou a omegou Makov, ale aj to, čo chce počuť slovenská spoločnosť. Posunula nás od poézie umenia k realite bludného kruhu života (živorenia?) časti rómskych komunít. V nich viac ako inde platí, že za peniaze sa dá kúpiť ak nie všetko, tak lepší život určite.

Kde nie je práca (alebo je len pre bielych), kde celé generácie nepoznajú iné ako chudobu a odmietanie, kde sú deti nepochopiteľne už od malička stigmatizované a vzdelanie je pre ne rovnako nedostupné ako pomaranče, knižky, kino, štadión či splachovacia toaleta, tam môže spoločnosť sotva očakávať, že sa z „toho“ ktokoľvek vyhrabe vlastnými silami. A presne tu Maky suplujú úlohu štátu.

Zaželajme teda Makom k ich desaťročnici nielen úspech a viac peňazí, ale najmä to, aby sa jeho zmysluplná dojímavá jedinečnosť premenila vo všednú každodennosť. Aby raz všetky deti mali šancu v živote uspieť. Pomohlo by to nám všetkým.