Kocko nie je vec
Ryšavá ušatá Bárka o veľkosti stredne veľkej hrušky spala v pletenom košíku na „Miletičke“, keď sme sa našli. Prežili sme spolu pätnásť rokov. Skvelých, aj tých druhých. Čierny „pardál“ Kocko prišiel mesiac po jej odchode. Mal čerstvo amputovanú zadnú labku a len nedávno zrastené kosti na chrbtici. Doputoval ku mne od svojej záchrankyne síce už zregenerovaný, stále však ubolený, s vystrašenými spýtavými očami, čo preňho ľudia v tomto očistci ešte nachystali.
Robin, biely modrooký hasky, môj priateľ a vytúžený člen jednej milej rodiny, nemal také šťastie. Jeho život predčasne ukončila strela. Takmer pred očami chlapca, ktorý Robina miloval najviac na svete. Muž s puškou videl v nádhernej priateľskej bytosti vec, ktorá ruší jeho kruté poľovnícke kruhy. A ako s nepotrebnou vecou s ním aj naložil. Zbavil ju života pokojne a beztrestne. Viem, že ešte aj teraz po rokoch bude Robinova rodina plakať, keď bude čítať tieto riadky.
Šťastné príbehy o Bárkach, smutné s heppyendom o Kockoch a krásne, ale so žalostným koncom o Robinkoch by nám mohli rozprávať milióny ľudí. Bolo vecou hlbokého citu niekoľkých generácií detí i dospelých zbožňovať Sebastianovu Belu, báť sa o kóliu Lessie, smiať sa na Čapkovej Dášenke, držať palce levici Elze manželov Adamsonovcov, spoznávať gorily v hmle Dian Foessey, s úsmevom a mrazením sledovať, čo zase vyvedie foxteriér Zdeny Frýbovej.
Bez týchto „vecí“ by bol náš život pustý a bezfarebný. Naši priatelia z ríše zvierat z nás (väčšinou) robia lepších ľudí s empatiou zahľadenou nielen na seba. Pre pánov a dámy z ministerstva pôdohospodárstva je však zviera aj naďalej vecou bez citu, lebo je majetkom, ktorý sa môže obchodovať. Asi preto nemôže nič cítiť. Podobne ako kedysi otroci.
Zvláštne, že vec po zásahu strely prestane dýchať. Alebo že vec, ak jej neskríži cestu cítiaci tvor s puškou, podchvíľou skáče šťastím, hltavo sa napcháva, upiera nedočkavé oči na dvere a s vďakou z nich vybieha. To veci robia bežne; napríklad také úradnícke stoličky určite. Alebo? Naozaj to ešte aj dnes treba politikom a úradníkom vysvetľovať? Naozaj ostane v platnosti zákon, ktorý zosobnenú lásku kypiacu životom nazýva vecou, a tým, ktorým to vyhovuje, necháva otvorené dvere? Len preto, že by okolo toho bolo veľa práce?
Ale áno, chápem. Ak by slovenskí páni tvorstva uznali, že naši zvierací spoločníci, kolegovia v práci alebo zdravotní asistenti niečo cítia, bol by väčší problém po nich strieľať, nechať ich bez pomoci hladných v páchnucej stajni, množiť ich pre zisk zavretých v tmavých vlhkých pivniciach. A bol by konečne menší problém ísť za to natvrdo sedieť.
Láska k prírode a k zvieratám je jednou z mála tém, ak nie je jediná, ktorá ešte spája ľudí aj tam, kde už pre seba nemajú pekného slova. Múdri politici by sa snažili riešiť práve takéto témy. Ľahko by získali sympatie veľkého množstva ľudí, azda nikoho by nenahnevali a určite by pomohli tam, kde by ich to nič nestálo. Ups, hovorím ale o múdrych politikoch.
