Lebo aj oni
Fico do basy alebo rodí sa nový ľudový líder, nová najvyššia politická reprezentácia a s ňou nová politická kultúra? Aj tak by mohla znieť rečnícka otázka v súvislosti s najnovšími – a treba uznať, že čoraz masovejšími protestmi, ktoré sa v Bratislave konajú prvý raz od demonštrácií „Gorila“.
Ľuďom neustále a nepochybne oprávnene vŕta hlavou korupcia a tunelovanie zvyškov toho, čo sa ešte na Slovensku dá – často s požehnaním verejných obstarávaní – presunúť z verejného zdroja na súkromný účet. Alebo inak povedané celkom obyčajne ukradnúť, ale sofistikovane. Tak aby to nevyvolávalo prílišný záujem polície a následný pobyt zúčastnených aktérov v nápravnom zariadení.
Človek by sa pri tej predstave aj s úľavou usmial. Keby nevedel, že žije na Slovensku, kde práve o tento špecifický druh bohumilej činnosti v prospech rodiny polícia nejaví príliš prehnaný záujem. Alebo, aby som nebola nespravodlivá, záujem pravdepodobne javiť nemôže.
V minulom režime bolo veľmi populárne riadiť sa pravidlom „kto nekradne, okráda svoju rodinu“. Potichu to akceptovali všetci tí drobní súdruhovia, trochári, ktorí od mäsiarstiev cez predajne ovocia a zeleniny až po veľké štátne podniky zahraničného obchodu po malých kúskoch rozkrádali socialistické hospodárstvo až do Novembra 1989. Aby ho po Nežnej začali konečne rozkrádať vo veľkom.
Dnes sa tisícky ľudí opäť zhromažďujú na Námestí SNP. Tentoraz aby v duchu obľúbenej mantry „lebo Fico“ dali najavo, že takto to ďalej ísť nemôže. Zmysluplné protikorupčné požiadavky organizátorov protestov majú ale jeden háčik. Jeho podstatu by som zhrnula do výzvy: „Pozri, kto to hovorí.“
Som posledná, ktorá by stratila slovo za predsedu slovenskej takzvanej sociálnej demokracie. Je mi však úzko pri predstave, koľko ľudí sa v zúfalom hlade po zlepšení pomerov v krajine paradoxne vrhá do náručia (područia?) politikov, ktorí už svoju šancu na upratovanie pred slovenským prahom dostali. A nevyužili ju.
Na protestnom pódiu vybavenom kvalitným ozvučením i osvetlením sa striedajú tváre, ktoré sme vídali dlhé roky v televíznych debatách a v kožených kreslách politickej moci. Moci rozhodovať a riešiť. Výsledok aj ich „práce“ dnes rezonuje námestím.
Nechcem nikoho odrádzať a nechcem ani, aby ľudia boli ticho. Práve naopak. Ale bolo by pre Slovensko a pre nás všetkých dobré, ak by sme sa prizreli, ktože sa to derie opäť do čela más. Po naivných pokusoch ezoterických bytostí z obdobia „antigorily“ sme svedkami pragmatického zápasu politických predátorov nie o lepšie Slovensko, ale o výhodnejšie budúce pozície dnešných organizátorov protestov.
Nech už prinesú súčasné demonštrácie akýkoľvek výsledok od zametania smetí pod koberec až po prípadné predčasné voľby, to najdôležitejšie, na čo musíme neustále myslieť, nie je pátos a vzrušenie revolučných dní, ale nudná, pokojná a zmysluplná práca neskorumpovaných ľudí konečne už aj v prospech Slovenska a jeho „obyčajných“ obyvateľov a obyvateľky. Skúsme na to nezabudnúť, priatelia.
