Memorandum ľudu Prajdového
Ako hrdá lesba Slovenskej republiky prehlasujem na svoju česť, že Dúhový Pride Bratislava 2010 sa dňa 22. mája 2010 uskutočnil. Alebo inak – bol! Ešte inak? Konal sa! A ešte inak? Nikto ho nezastrašil. Nikto ho nerozpustil. Nikto ho nerozprášil. Nikto ho nezrušil. Dúhový Pride sa z bezpečnostných dôvodov posunul v čase i mieste, ale o 17-ej hodine na dúhovo zafarbil bratislavský Nový Most v celej jeho dĺžke. A bola to riadna riava! Silná, divoká, hrdá, valiaca sa vpred. Nezastaviteľná. Konečne silná a nezastaviteľná!
Odhadom 1000 až 1500 očitých svedkov a svedkýň s dúhou v srdci a v rukách ako aj približne stovka mladých i starých fašistov a fašistiek, možno asi toľko policajtov a stovky zvedavcov či turistov to môže (priam so slzami v nose) dosvedčiť. Toto čestné prehlásenie venujem našim médiám - tým, ktoré si skutočný Dúhový Pride (Prajd) nevšimli, pretože nemali čas pre samé paparazzovanie násilia a ľudskej hlúposti čakať na pravdu, o ktorej potom napíšu... Akoby ľudia dnes a denne násilia necítili a nevideli dosť. Pre médiá mohol byť tým želaným sólokaprom práve ten nadšený elektrizujúci Pride...
Pride pred aj po jeho konaní vyvolal búrku. Konečne slovenská spoločnosť vyprodukovala onen svätý grál každého odmietania nášho neheterosexuálneho hlasu – širokú verejnú diskusiu. A aspoň tú už média zaregistrovali – inak sa ani nedalo. Pred záplavou komentárov, väčších či menších článkov, blogov, predúhovaného fejsbuku, fotografií, videí či vyhlásení a protivyhlásení sa nedalo ujsť domov či do redakcie. A už vôbec nie skôr ako sólokapor (ten v médiách z „prajdovej“ soboty bol bez šupín a kostí) celý dopláva na miesto určenia.
Ale – nemýľme si pojmy s dojmami, ako hovorí klasička. Dúhový Pride bol a aj ostáva pre neheterosexuálnych ľudí v prvom rade prostriedkom k cieľu, hoci opak by sa mohol zdať pravdou. Zvádza to – vnímať Prajd ako cieľ, však? Ruku na srdce, friends:).
Samorejme, bolo by pre neheterosexuálnych ľudí a s nimi pre celú slovenskú spoločnosť dobrou správou, ak by Prajd cieľom skutočne bol. Môcť si tak celkom obyčajne raz do roka s priateľmi z celej krajiny (a sveta) zatancovať, porozprávať si novinky, vyobjímať blízkych, naliať si za pohárik, držať sa za ruky a objímať svoje lásky – a na nič iné pri tom nemyslieť. Neobzerať sa, nerozmýšľať, nebáť sa, nevydávať deklarácie, nehľadať záštitu u zahraničných inštitúcií a diplomatických misií. Len sa tak obyčajne zabávať – ako tí bezstarostní veselí (gay) ľudia na karnevaloch v Benátkach, Riu či na pivných Oktoberfestoch.
A áno, ešte k niečomu Prajd zvádza. Pochopiteľne. Za hodenými kameňmi, krvou z nosa, slzami kvôli štipľavému pachu z dymovníc skúšame hľadať vinníkov. A ich obete. Ukazujeme prstami – všetci – na všetkých stranách. Hra na dobrých a zlých. Hra na „nás, na policajtov a na náckov. Ja ale odmietam tieto mocenské hry. Nebavia ma! Ani ako barličku na dobré trávenie (svojho života) ich nepotrebujem. Nie som obeť. Vy si pokojne buďte vinníkmi, policajtmi či heil-džihadistami.sk. Čo ale chcem – rovnako ako vy – je možnosť žiť svoje práva a dostať plnohodnotnú ochranu, ak sa cítim ohrozená pri ich napĺňaní
Je fakt, že tradiční prorodinní fašisti, polícia a jej spočiatku veľmi vlažné konanie, sympatizanti s náckami v jej radoch a neskôr minister Kaliňák ma poriadne nahnevali. Ale ani rozhorčenie a nepochopenie, moji obvyklí súputníci slovenským malým väčšinovým svetom, ma nedonútia pozerať na celý Dúhový Pride inak ako s Hrdosťou na seba i na tých, ktorí a ktoré pochopili, že nielenže je najlepšie nebáť sa byť sama/sám sebou, ale že okrem toho je dôležité (nielen kvôli sebe) verejne sa dožadovať svojich práv a rovnakého zaobchádzania – alebo ak chcete – rovnosti pre všetkých ľudí.
Polícia, zle nastavený občiansky a trestnoprávny systém, neslušná nekultúrna politika našich tzv. politických špičiek i tých nad/pod nimi, deravá a diskriminačná legislatíva v oblasti rovnakého zaobchádzania, všeobecné nepochopenie (konceptu) ľudských práv, ľahostajnosť a mlčanie tých, ktorých sa „to“ netýka (za „to“ si môžete dosadiť, žiaľ, čokoľvek; spomeňme si na 2. svetovú vojnu), arogancia moci, nedostatok účasti a snahy o pochopenie, neúcta k ľuďom – to všetko vidím a so zimomriavkami strachu stále v sebe cítim, obzerajúc sa naspäť, k dúhovej sobote. Obzerajúc sa a neustále premýšľajúc, prečo... Prečo lietajú kamene – aj tie fiktívne – pred aj po Prajde z úst časti verejnosti a drvivej väčšiny slovenských politikov, vrátane tých akože-sociálnych a akože-liberálnych? A čestne prehlasujem: nikdy lietajúce kamene nepochopím (a priznávam sa bez mučenia, násilie sa mi ani nechce chápať) – a preto ani zrejme až tak razantne neukážem na nikoho prstom. Nemôžem predsa nechápať a pri tom bohorovne ukazovať prstom smerom od seba, však, priatelia?
Smutne ale rozmýšľam, kam speje slovenská spoločnosť a čo hrozné sa má ešte udiať, keď nestačí smrť Dana Tupého či Karola Sendreia, aby ľudia precitli. Tí „obyčajní“ aj tí „hore“...
Ak si dovolím konštatovať vôbec nejaké (a podľa mňa to úplne primárne) zlyhanie, ako ho vidím ja – tak so zúfalstvom v duši myslím najmä na mnohé „tradičné“ slovenské rodiny, nielen na tie veľkoúste. Bojím sa o dobro detí v nich. A bojím sa o nás všetkých, ak tieto deti budú aj naďalej dostávať do vienku od svojich rodičov (a ďalších vzorov) namiesto lásky a výchovy to povrchné farizejstvo, ktoré dnes dostávajú ich starší súrodenci.
Bojím sa chvíle, keď tieto deti dorastú a dostanú do rúk moc rozhodovania. Už dnes v nich totiž – so súhlasom aktuálnych mocných – držia bejzbolové pálky. Tak toto je to Memorandum:(
Poznámka pod čiarou:
A ozaj – divákom by mali vrátiť vstupné. Obscénnosti a úchyláctva sa nekonali. Iba obyčajná radosť a láska. A nádherná vzájomná opora i podpora od mnohých žien a mužov, ktorých sa "to" netýka.
