Mier. Peace. Alebo čo.
Sociálne siete sa stali miestom, kde sa ľudia virtuálne spájajú a komunikujú o všetkom možnom. O osobnom živote, o kultúre, politike, športe, o témach, ktoré hýbu svetom. Tým mikro- i makrosvetom.
Siete ako Facebook a Twitter spúšťajú občianske iniciatívy za niečo i proti niekomu. Nechýbajú protesty a revolučné burcovanie. Dianiu na sieťach dominujú recepty, milé videá s ešte milšími zvieratkami – a diskusia. Niekedy jednostranná, nič neriešiaca, inokedy kritická, zmysluplná. Často útočná.
Diskutéri a diskutérky v nich vo veľkej miere využívajú novodobý jazyk sietí. Jazyk, ktorý v bežnom rozhovore používame zriedkavo, prípadne vôbec, ale priatelia internetu ho dokonale ovládajú a rozumejú mu na každom kontinente. Pretože internet kontinenty ani hranice nepotrebuje. Našťastie.
Jedným zo slov, ktoré všetci poznáme, ale siete mu pririekli ďalší symbolický rozmer, je slovo mier. Peace. Objavuje sa v slovníku ľudí, ktorí chcú využiť možnosť kritického vyjadrenia, ale bez odistenia podprahovej rozbušky hnevu na oboch stranách diskusie.
Pre lepšie pochopenie tohto zaujímavého fenoménu som sa poobzerala za príkladmi. Herec a režisér Martin Huba pred tromi rokmi povedal pre Pravdu: "V súčasnosti považujem za najväčšie zlo, ohrozujúce našu dôstojnú existenciu, to, že sme dobrovoľne prijali fakt nášho zhlúpnutia. Kde sa otočíte, počítajú s našou hlúposťou a my sme tú hru prijali."
Ak by Martin Huba podobne múdru smutnú vetu napísal v rozbehnutej debate na sieti napríklad v téme o vzdelávaní a kultúre či náboženstve alebo ekonomike, slovko peace na jej konci by bolo tým pravým orechovým. Zmierlivý tón kultivovaného človeka, ale zároveň snaha nazvať veci pravými menami, to je presne to, čo Slovensku chýba. Ide iba o to, rozlíšiť mier a pasivitu.
Mier za nálepkou „ľudskoprávni svätuškári“ z jazykovej dielne Roberta Fica na adresu časti občianskych aktivistiek a aktivistov by bol skôr klincom do rakve aktivizmu. Rovnako tak za túžbou bigotných ultranáboženských skupín referendom či zákonmi škodiť niektorým menšinám a ženám.
Nie je už ani možné spočítať všetky kauzy, ktoré by za ostatné roky mali zo slovenského národa urobiť národ profesionálnych demonštrantov. Paradoxne sa však deje presný opak. Bagandže moci, nahradené super luxusnými koženými poltopánkami, šliapu po našich hlavách – a my mlčíme. Prípadne voláme peace, mier. A to je práve to, čo sa moci páči najviac. To „ticho po pěšině.“
Dovolím si teda „zneužiť“ svoj mediálny priestor v poslednom dni roka na tri symbolické zvolania. Už žiaden „peace“ pre politikov, ktorí by aktívnych ľudí najradšej nahradili občianskymi pasivistami. Ani kúsok zmieru pre všetkých tých „srovnalov“, ktorí si verejný záujem mýlia so svojím vlastným. Ani trochu pokoja tým, ktorí moc a peniaze zneužívajú na likvidáciu demokracie a obyčajnej slušnosti nasadzujú karnevalovú masku klauna s diabolským úškrnom.
V roku 2016 by som nám všetkým dopriala vnútorný mier. Nie však za cenu rezignácie. Peace.
