Mimovládky za dverami
4. 4. 2012
Nielen symbolické kľúče od krajiny v týchto dňoch prebrala jednofarebná (a podľa vlastného hodnotenia) sociálnodemokratická vláda. Počas svojho prvého vládneho obdobia to Smer spolu so SNS a HZDS príliš nepreháňali, ak išlo o dobré vzťahy s tretím sektorom. Ale tie nepestovali ani s novinárskou obcou.
Pred tohtoročnými voľbami však Robert Fico svoju rétoriku i správanie zmenil a k médiám sa choval prekvapivo ústretovo. Ak vďaka tejto (karnevalovej?) premene niekto dúfal aj v ústretovosť voči mimovládnym organizáciám, zdá sa, že bol na omyle. Už prvé kroky staronového premiéra naznačujú, že to, čo je bežné pre iné sociálne demokracie v Európe, bude pre Smer opäť drezinou odstavenou na slepej koľaji. Ponúka sa niekoľko možností, ako si vysvetliť nezáujem (nechuť?) Roberta Fica debatovať o budúcom programe vlády s mimovládnymi organizáciami. Tie totiž na rozdiel od iných sociálnych partnerov, ba dokonca vybraných cirkví, pozvanie diskutovať pri okrúhlom stole o svojich prioritách nedostali.
Vláda Ivety Radičovej zanechala nastupujúcemu kabinetu aj jeden peniazmi nevyčísliteľný poklad. Pootvorila dlhší čas zaseknuté dvere obojsmernej komunikácie práve s občianskou spoločnosťou a vybrala si k tomu vcelku spoľahlivé kľúče. Ak chce mať vláda Roberta Fica v mimovládnych organizáciách prospešného priateľa, nie nepríjemného protivníka, stačí jej do otvorených dvier aspoň nahliadnuť. Nechať pokojne pracovať jeden z použitých kľúčov k zdravej symbióze s tretím sektorom – mám na mysli Radu vlády SR pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť, ale i ďalšie zmysluplné poradné orgány – by malo byť pre novú vládu samozrejmosťou. Skutočne načúvať hlasom „zdola“, otvorene narábať s verejnými zdrojmi i informáciami, udržiavať kvalitné grantové prostredie, spolupracovať s mimovládkami aj v iných prostrediach než iba na viditeľných „pí-ár“ podujatiach či presadzovať práva menšín aj v praxi, nie iba na papieri s európskymi hviezdičkami, to už je výzva. A zdá sa, že pre slovenskú sociálnu demokraciu výzva naozaj náročná. Prefabrikované výhovorky na celosvetovú krízu, keď ide o podporu ekonomicky zdanlivo takých nevýznamných tém, akými sú ľudské práva, tiež nikomu a ničomu neprospejú.
Žiadna vláda na svete neprekypuje nadšením, keď jej ľudia prostredníctvom aktívneho občianstva chcú na prsty nielen pozerať, ale v prípade dlhých prstov po nich aj klepnúť. Je to však iba jedna strana občianskej mince. Tá druhá podáva pomocnú ruku všade tam, kde štát sám nevládze, nechce, nestíha, nemôže či nemá prostriedky a/alebo vedomosti. Považovať teda svojich aktívnych občanov a občianky za akúsi nepriateľsky naladenú škodnú, ktorá nestojí ani za účasť na povolebnej diskusii o ďalšom napredovaní krajiny, je veľmi neprezieravé a necitlivé. A nesprávne. Tretí sektor nie je nepriateľ, zato je veľmi pozorným a citlivým občianskym senzorom. Ak je práve táto jeho vlastnosť tým dôvodom, prečo mimovládky ostali za dverami, o to viac je na mieste bdelosť verejnosti.
