Mobilizačné hoblááá
Pre svetlé zajtrajšky akejkoľvek peniazmi, mocou a konzumom decimovanej krajiny je úplne vedľajší politický víťaz volieb. Zvlášť v čase zámernej transformácie krajiny v krajinu oviec, respektíve v krajinu pastierov. Veď aj ten politický líder je len komerčný produkt. Ponuka dopyt. Ako by povedal klasik: „A vo to go.“
Kto v rukách drží vstupenku do vlády, sám sa stáva produktom, ale zato mu pekne kvitne pšenka – a na oplátku za víťazné hoblááá svojmu produktovému manažérovi poslušne hnojí jeho políčka, nábrežia či parky. A národ úporne dúfa v zmenu a uťahuje si opasky – až tak, že mu začínajú dochádzať zdroje i trpezlivosť.
Je jasné – a všetky povolebné obdobia o tom svedčia – že už nestačí len chodiť voliť (niekedy stačilo?). Už nestačí po voľbách plakať verzus skákať po strop a medzitým chodiť do roboty a na pivo, a najradšej v opačnom poradí. Už nestačí hádzať zľavnené banány na akési úrady, volať pri tom vlastizrada a myslieť si, ako presnú máme trefu. Niežeby to nebolo dôležité, ale nie je to tlak na pílu. Nie dostatočný. Antigorilí a gorilí život národa slovenského funguje paralelne, pričom prvý nevyrušuje druhého z narcistického zahľadenia sa do seba a naopak. Je načase sa zmieriť s jedinou istotou – totiž tou, že voľby už nič neriešia, presnejšie, že neriešia nič podstatné. Na konci politikových snáh jednoducho človek nie je. Alebo je, ale nie ste to vy. Alebo ste, ale iba v prípade, ak sedíte na nábreží a je vám dobre.
V dome obesencovom sa povaľujú laná. Otázkou je, či ich obyvatelia využijú ako laná záchranné alebo len tak ako doteraz. Jedným z lán môže byť aj funkčný (to podčiarkujem) podzemný disent ako priestor s prísnym zákazom vstupu pre štát a jeho grantové výzvy, vytvárajúce nie partnerstvá so štátom, ale závislosti od štátu – a k nim príslušný predklon. Ten teraz Slovensko naozaj nepotrebuje. Čo potrebuje, to je argumentačné cunami za slušný volebný zákon a zmeny vo financovaní strán s cieľom oddeliť ich od finančných tokov súkromných políčok. Čo potrebuje, je spravodlivá dôveryhodná justícia, zúženie trestnoprávnej poslaneckej imunity a odborne zdatná štátna správa bez politicky sfarbeného peria. Čo potrebuje, je občianska participácia a nástroje priamej demokracie. Čo potrebuje, sú také zmeny v ústave a v zákonoch, aby ľuďom slúžili, nie aby z nich produkovali schudobnené posluhovačky a mocenské prostitútky. A čo rozhodne nepotrebuje, to sú staré dobré hrubé čiary pre rovných a rovnejších.
Opakovaná skúsenosť hovorí, že v túžbe po slušnom živote slovenským „obyčajným“ ženám a mužom nepomôže ani volebný víťaz ani „jeho“ štát (skôr odpomôže). Ľudia by preto mali prestať v zmenu k lepšiemu len útrpne dúfať, ale (ako verboval jeden mienkotvorný „mobilizačný“ volebný titulok), mali by zdvihnúť zadky a niečo pre ňu robiť. Či už na ulici, v salóne alebo v podzemí. Bez toho je totiž úplne jedno, či národu v mene chiméry „raz bude dobre“ uťahuje opasky Fico alebo nejaký iný víťazný produkt. Je skutočne inšpiratívne, ako sa „Vinco zaťal“ napríklad na takom Islande...
Autorka je producentkou GerilaGril, t.p.e.
