Jdi na obsah Jdi na menu
 


Na múry peniaze máme

9. 9. 2015

Symbolom postoja vlád časti krajín bývalého „ostbloku“ voči ľuďom na úteku sa pre mňa stala kameramanka maďarskej televízie N1TV. Počas natáčania – ako dokladujú videozáznamy – kopala do detí a podrazila nohu jednému z mužov, ktorý s dieťaťom v náručí utekal spolu s ďalšími stovkami ľudí pred „chytačkou“ polície.

Muž spadol, zavalil dieťa, obaja plakali. Vystrašení, zúbožení, ubolení. A presne ako tá novinárka sa maďarská vláda stavia k problému novodobého sťahovania národov, ktorý pred sebou valí Európa. Kope do princípov ľudskosti. Nijako ju neospravedlňuje, že je nárazníkovou utečeneckou zónou takzvanej balkánskej cesty a že je toho na ňu priveľa.

Nikoho neospravedlňuje, že Európa nebola schopná vytvoriť fungujúce azylové pravidlá skôr než táto ťaživá situácia nastala, hoci sa dala predvídať a zopár „kuvikov“ ju dávno avizovalo. Vojny a nedemokratické režimy v Sýrii, Eritrey či Afganistane generujú milióny ľudí na úteku už roky, utečenecké tábory v okolitých krajinách praskajú vo švíkoch; bolo len otázkou času, kedy sa utečenecká „láva“ sýtená tiež ľuďmi z oblastí klimatických a ďalších humanitárnych katastrof začne posúvať aj do iných častí sveta.

A kresťanské krajiny, za ktoré sa štáty v našej geopolitickej zóne rady vydávajú, namiesto nielen ľudskej, ale aj čisto pragmatickej pomoci hromadia výhovorky, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani Jozef Tiso pri „lifrovaní“ židovského obyvateľstva do koncentračných táborov.

Za socializmu v krízových situáciách vznikali vtipy, vychádzajúce vždy z reality danej chvíle. Tie dnešné by sa mohli začínať napríklad takto: stretnú sa Maďar, Slovák a Nemka. Maďar má v ruke obušok, Slovák kríž bez ukrižovaného – a Nemka sa čuduje, čoho všetkého sú schopné vlády reprezentujúce národy len donedávna utekajúce na západ zo svojej relatívne bohatej a navonok pokojnej domoviny. A možno ľutuje, že ich Európa vzala pod krídla.

Včera – 9. septembra – nám historický kalendár pripomenul prijatie Nariadenia o právnom postavení židov, takzvaného Židovského kódexu z roku 1941, normy degradujúcej práva židovského obyvateľstva ešte tvrdšie ako v samotnom „raichu“. Slovenský parlament v roku 2001 schválil tento dátum ako pamätný Deň obetí holokaustu a rasového násilia.

Naozaj je také ťažké vidieť a chápať paralely našej desivej minulosti s dneškom? Naozaj je pre naše vlády nemožné hľadať také humanitárne i administratívne opatrenia, ktoré by namiesto snahy o útek vyvolali v ľuďoch v núdzi pocit, že možno stojí za to sa usmiať a skúsiť žiť aj inde ako v Nemecku či vo Švédsku?

Ale pozor, chyba lávky, to je presne to, o čo vládam V4 (azda okrem Poľska) v hre na ochranu národných hodnôt ide: cudzie nechceme, svoje si nedáme. Sme radšej ochotní financovať stavby novodobých berlínskych múrov a silnejšiu ochranu nás, novodobých „übermensch“. S hranicami máme predsa bohaté skúsenosti (sic!).

Televízia N1TV oznámila, že arogantnú necitlivú kameramanku ihneď prepustí. S vládami je takéto riešenie ťažšie, nie však nemožné.