Hana Fábry. Z archívu vyhorenej aktivistky...

Bloger Braňo Oláh z blogpostu Redakcia 1 stratil vieru, že na Slovensku ešte existuje ľudskosť a spravodlivosť. Pýta sa, kam zmizli slušní ľudia: „Vyhynuli ako dinosaury? Prečo mlčia spisovatelia, herci, umelci, novinári, prečo mlčia všetci? Pretože ich spravodlivosť pre nejakých „cigáňov“ nezaujíma. A tak kričím svoje žalujem, aj keď viem, že k nemu zostane táto spoločnosť hluchá a slepá - tak ako vždy. Tak ako mlčala, keď upálili Mária Gorala a vinníci dostali tresty vo výške 7 rokov, 27 mesiacov, 8 mesiacov a podmienečné tresty. Ako mlčala, keď ubili Anastáziu Balážovú bejzbalovou pálkou v jej vlastnom dome a vinník opäť dostal „drastický trest“ 7 rokov. Ako mlčala, keď najvyšší trest udelený policajtom, ktorí krutým spôsobom umučili Karola Sendreia, bol 8 rokov.“

 

Autor tejto obžaloby dáva do súvisu deväťročný trest nad vrahom troch ľudí, Rómov z Hurbanova, s podobnými zločinmi, ktoré sa (nielen) na prvý pohľad zdajú byť rasovo motivované. Bez istoty, že polícia i justícia dôsledne zohľadňuje možný rasový motív takýchto činov, bude čoraz ťažšie rozlišovať, či to či ono rasový podtext skutočne (ne)má. A to je signál s mimoriadne toxickým obsahom.

 

Nikto nemôže naisto potvrdiť alebo vyvrátiť tvrdenia psychiatrov o tom, že hurbanovský vrah (a policajt zároveň!) v čase streľby nebol celkom pri zmysloch. Nikto, pravda okrem vraha samotného. Pripustiť, že strieľal „pri plnom vedomí“ a že ak by jeho obete boli bieli Slováci, dnes by ešte žili, by bolo v rozpore s jeho záujmom. A nikto, žiaľ, nemôže s istotou tvrdiť, že policajti, psychiatri a justícia pri rasovo motivovaných činoch vrátane tohto zlyhávajú.

 

V kontexte trestov za zločiny, ktoré Braňo Oláh pripomína, však vyznieva jeho obžaloba nie ako osamelý výkrik jedného zúfalého Róma, ale ako oprávnená obžaloba rasistickej spoločnosti a ľahostajného systému. Takého, ktorý netrestá spôsobom padni komu padni, ale prihliada na farbu pleti obete i páchateľa. Spomínané nízke tresty tak svedčia skôr o pravde Braňa Oláha ako o pravde justičnej. Desivá predstava!

 

Justícia i polícia sú inštitúcie, ktorým slovenskí občania dlhodobo nedôverujú a už len  málokto dnes čaká, že sa dovolá spravodlivosti, ak raz bude potrebovať váhy v jej rukách a pásku cez oči. Neviem si predstaviť sedieť v kompetentnom kresle a vedieť, že na mňa hľadia občania a občianky bez štipky úcty, o dôvere už ani nehovoriac. Zdá sa však, že presne takí ľudia, ľahostajní k trápeniam obyvateľstva, sedia na miestach, ktoré by mali oplývať nielen kompetenciami, ale najmä úctou, zmyslom pre spravodlivosť a súcitom.  

 

Rozsudok nad vrahom z Hurbanova môže otvoriť Pandorinu skrinku.  Ak sa „majitelia“ bieleho Slovenska konečne nespamätajú, nebudú to len niekoľko tisícové hodinky, ktoré raz možno budú musieť chrániť. Lebo tých, ktorí nemajú na chlieb, a ešte sa na nich systém vŕši, je čoraz viac. A ak môžu takmer beztresne prichádzať o životy, nemajú už naozaj čo stratiť. Brať zákon do vlastných rúk nemusia nutne len bieli.