Nepatrná miera závažnosti
„Najmä vzhľadom na nepatrnú mieru závažnosti preverovaných výrokov je namieste otázka, či formou boja s konkrétnymi vyššie uvedenými názormi má byť trestný postih, teda právna represia, alebo argumentácia a presvedčovanie.“
Zapojte sa do nasledujúceho testu: vyššie uvedený výrok predniesol niektorý z obhajcov slobody slova, predseda NR SR alebo Polícia SR? Rétorika by skôr zodpovedala prvým dvom, ale ako inak, cé je správne.
Slovenská polícia onálepkovala už okrídleným zvratom „skutok sa nestal“ výroky holohlavého poslanca Národnej rady Slovenskej republiky z ĽSNS Milana Mazureka, ktoré otvorene popierali holokaust. Milanko je v podstate taky čistý ako ľalia poľná. Jednoducho fajn biely chalan.
Mazurekove dejepisné múdra na tému „rozprávok o šiestich miliónoch a mydlách z židov“ zrejme vykazujú rovnako „nepatrnú mieru závažnosti“ ako dumky jeho poslaneckého kolegu a spolustraníka Stanislava Mizíka, národovca s vysokou mierou „citlivosti“ na ľudí s židovským či rómskym pôvodom. Až takou vysokou, že bolo treba sa ako poslanec NR SR ohlásiť a z tohto uhla pohľadu negatívne komentovať vyznamenania, nedávno udelené prezidentom Andrejom Kiskom osobnostiam slovenského verejného života, niektorým dokonca in memoriam.
Nechcem zachádzať do osobných invektív typu, že obaja zmienení „kotlebovci“ nesiahajú vyznamenaným ani po členky, ani vyzývať poslanca Mazureka k výmene poslaneckej lavice za školskú; rada by som skôr upriamila ich pozornosť na fakt, že „sedia“ vo vysokej verejnej funkcii a že ich povinnosťou je dodržiavať zákony tak ako to oni sami vyžadujú napríklad od ľudí, na ktorých ich kamaráti (prípadne oni sami) dohliadajú vo vlakoch a kladú to pomaly na úroveň misijnej práce.
A keď už sme pri tých vyznamenaniach či cenách, možno by bolo k veci oceniť aj slovenský parlament. Obaja menovaní poslanci sa jeho súčasťou totiž nestali náhodne. Nahradili, prípadne doplnili, zbor, ktorý sa významne podieľal nielen na tolerovaní obdobných výrokov s „nepatrnou mierou závažnosti“, ale bol aj ich významným tvorcom a šíriteľom.
Stačí si spomenúť na malý dvor a veľký bič pre Rómov ex-šéfa národniarov či na sny katolíckeho milujúceho blížneho z radov OĽaNO o mlynských kameňoch na krku gejov, ale aj na mnohé, mnohé ďalšie výroky, ktoré, mať na Slovensku parlament (a políciu), čo rozpoznáva a reflektuje mieru nebezpečnosti rétoriky založenej na nenávisti konkrétnych skupín obyvateľstva, tak by sa ďalší poslanci takéhoto razenia nemuseli dostať na pozície, ktoré ovplyvňujú život spoločnosti a jej jednotlivcov.
Po zrelej úvahe z titulu mojej osobnej citlivosti zvlášť na „nezávažné“ skutky, ktoré sa navyše podľa polície nikdy ani nestali, si dovoľujem navrhnúť udeliť Národnej rade Slovenskej republiky cenu za celoživotný prínos k šíreniu rasizmu, xenofóbie, homofóbie, sexizmu a ďalších nenávistných fóbií, neraz ukrytých pod vzletné eufemizmy od neprispôsobivých občanov až po tradičné hodnoty. Som presvedčená o tom, že si túto cenu skutočne zaslúži.
