Nežili ste márne
Imrich Matyáš. Ján Majerský. Ivan Požgai. Marián Vojtek. Ladislav Michalec. Väčšina z vás mená týchto mužov z rôznych dôb 20. a 21. storočia nepozná. Ani nemôže. Sú, či lepšie povedané za svojho života boli súčasťou kedysi takzvanej neviditeľnej menšiny. Boli gejovia. Alebo možno neboli, ale pre gejov a lesby na Slovensku robili – každý po svojom – všetko, čo bolo v ich silách.
Posledný z nich, slniečkový Lacifuk, by o mesiac oslávil so svojim partnerom, psíkom a davmi blízkych tridsiatku. Je to neuveriteľné, ale jeho telo – také mladé – zlyhalo predvčerom 13. mája. V rovnaký deň ako v roku 2006 dotĺklo choré srdce Ivana Požgaia. Ak by sa poznali, vedeli by to tí dvaja búrliváci určite poriadne roztočiť v súkromí i vo verejnom živote. Píšem o nich, aby sa nezabudlo, že na (z veľkej časti) homofóbnom Slovensku žili ľudia, ktorí sa nebáli byť sami sebou. Ktorí písali históriu lepšieho Slovenska pre všetkých.
Ivan Požgai a Marián Vojtek spolu žili sedemnásť rokov. Spolu v roku 1990 založili Ganymedes, prvé združenie, ktoré sa usilovalo o zrovnoprávnenie občianskeho statusu gejov a lesieb. Nedožili sa ani len toho, aby svoj vzťah mohli oficiálne „zaregistrovať“.
Aj dnes, 25 rokov po nastolení demokracie a 24 rokov od vzniku Ganymedesu, sú LGBTI ľudia občanmi druhej kategórie. Povinnosti voči štátu majú, štát povinnosti voči nim v istých zásadných momentoch ich životov nemá. Čudný právny stav, keď jedna časť obyvateľstva má vďaka vrodenej heterosexualite, o ktorú sa nikto osobne nezaslúžil, lepšie nastavené pravidlá hry v oblasti práv ako „tí druhí“, hoci povinnosti majú všetci rovnaké. A niektorí aj Boha.
Situácia sa od roku 1989 dokonca zhoršila. Predseda NR SR Pavol Paška zo Smeru a poslanec KDH Pavol Hrušovský v februári 2014 navrhli doplniť do Ústavy SR vety: „Manželstvo je jedinečný zväzok jedného muža a jednej ženy. Slovenská republika manželstvo všestranne chráni a napomáha jeho dobru.“ Návrh, ktorý nikomu nepomôže, zato viacerých poškodí, posunuli poslanci, ktorí by mali pracovať v prospech občanov SR, nie naopak, už v marci do druhého čítania.
Aj kvôli zaslepeným ľuďom, ako sú mnohí slovenskí poslanci a poslankyne, žijú LGBTI ľudia buď v utajení a strachu, alebo robia množstvo vecí, ktoré by nemuseli, ak by na Slovensku skutočne panovala ústavne deklarovaná rovnosť.
A aj kvôli ľuďom, akými boli Imrich Matyáš, Ján Majerský, Ivan Požgai, Marián Vojtek a Ladislav Michalec, je tu už po tretí raz máj, mesiac LGBTI histórie. Žiadna zo skupín či komunít by nemala zabúdať na svojich najlepších a na to, čím prispeli k lepšiemu svetu. Zvlášť ak sa ich spoločnosť snaží držať pod pokrievkou.
Ako inak než výskumom vlastnej histórie pocítiť silu ľudskej spolupatričnosti? Ako inak sa dozvedieť, že niekto pred nami už objavil „teplú vodu“? A ako inak pochopiť, kadiaľ ísť ďalej, aby cesta viedla dopredu? Nie iba v jednote je sila, ale najmä v poznaní. Drahí priatelia, ďakujeme, váš život mal zmysel. A dáva ho aj nám.
