O sladkom citróne
Z karloveského bilbordu: „Nikdy nezabúdajte na dôležitosť môjho najsvätejšieho ruženca, lebo ak sa ho modlíte každý deň, môžete tým pomôcť zachrániť nás národ.“ Podobný nápis, len tak načarbaný na stene, ako bývalo „dobrým“ zvykom, by sa nestratil ani v marci 1939.
Kam len moje oko dovidí, a často to nie je pekný pohľad, vo všetkom vidí prst boží. Presnejšie povedané prsty tých, ktorí sa hrajú na boha na zemi, hoci s ním nemajú nič spoločné. Ak sme si mysleli, že Konferencia biskupov Slovenska (KBS) už nemá čím prekvapiť, opak je pravdou.
Na pozvanie KBS príde na Slovensko prednášať o ľudských právach africký kardinál, ktorého by všetkými desiatimi brala aj stredoveká inkvizícia. Obhajca doživotných trestov pre gejov (a myslí tým nepochybne všetkých LGBTI ľudí) bude hosťom konferencie s názvom – a teraz dobre počúvajte – Katolícka cirkev a ľudské práva.
Výkonný sekretár KBS Anton Ziolkovský sa podľa vlastných slov teší, že predseda Pápežskej rady pre spravodlivosť a pokoj, ghanský kardinál Peter Kodwo Appiah Turkson, pricestuje na Slovensko. Považuje to za veľkú poctu a zdôrazňuje, že kresťania boli v dejinách vždy obrancami ľudských práv. Naznačiť takto na adresu súčasnej katolíckej cirkvi na Slovensku, že obraňuje ľudské práva, je ako tvrdiť, že citrón je sladký.
Na druhej strane, nič nevypovedá o hodnotách kresťanskej lásky a tradície „ochrany“ ľudských práv miestnou katolíckou vrchnosťou ako práve toto pozvanie, táto konferencia a tento hosť. Pochod za život, vianočný nenávistný pastiersky list, zrod Aliancie pre rodinu, Národný týždeň manželstva, odsúdenie IKEA za príbeh lesbickej rodiny, kleronárodné bilbordy, glorifikácia katolíckeho prezidenta vojnového slovenského štátu a teraz ghanský priaznivec doživotnej basy pre LGBTI ľudí ako vzácny hosť na Slovensku. Nič nie je náhoda a reťazenie „ľudskoprávnych podnikov“ RKC už vôbec nie.
Aká bola druhá svetová vojna, aké signály vtedy vysielali nenávistnou rétorikou o ľudskosť obrané davy, už ani nemusíme sledovať v zašumených čiernobielych dokumentoch. Stačí si pozrieť čerstvé spravodajstvo z Bulharska, kde nočné pochody ultrapravicových extrémistov začínajú naberať na sile. Pochodujú proti „nepriateľom“, ktorých si sami stvorili. Kruh je uzavretý. Keď ide o nedotknuteľnosť slobody slova a zhromažďovania, najhoršie karty rozdáva absencia chápania, že akákoľvek sloboda jedného končí tam, kde je ohrozená sloboda (a život) druhého. Podobnosť so Slovenskom čiste náhodná?
Dnes už neváham nazvať aktivity extrémistov, ktorí sa onedlho môžu stať „meinstrímistami“, vojnovým nebezpečenstvom. A tisovské Za boha, za národ do tejto podmínovanej skladačky dokonale zapadá. Najdesivejšie je, že to ako sa správajú extrémisti a cirkev (podnecovaním k nenávisti), ale aj politici (nekonaním) a "obyčajní" ľudia (sadaním na lep nenávisti), to všetko priam vzorovo predurčuje Slovensko hostiť avizovanú „ľudskoprávnu“ návštevu. Nech je slovenská ľudskoprávna fraška dokonaná. Dotiahnutá ad absurdum.
