O snehu a peniazoch
Ako je možné, že naša toľko ospevovaná, aj napriek kríze stále výkonná ekonomika nemá dosť peňazí na platy vo vybraných rezortoch štátnej sféry, a na skvalitnenie ich fungovania? Alebo iná otázka. Ako je možné, že sa Slovensko v miere vnímania korupcie umiestnilo kdesi v polovici rebríčka Transparency International až za Kubu či Rwandu, keď všetci vieme, že najmä v chudobných ekonomikách má korupcia na ružiach ustlané? Tak ako to je? Sme chudobná alebo bohatá ekonomika?
Ak sme chudobná, pritiahnime si aj iné opasky, nielen tie daňové, ktoré v konečnom dôsledku vlečie na chrbte zas ten istý ťažný kôň, občan. Čo tak sa bližšie prizrieť hospodáreniu (čítaj šafáreniu) v jednotlivých rezortoch? Skutočne prizrieť, nie iba formálne, tak, aby sa mediálna koza nažrala a oligarchov vlk ostal celý. V rezortných účtovníctvach čaká nejeden dôvod na spadnutú sánku, šéfe.
A ak sme bohatá ekonomika, pridajme tam, kde už nie je únosná úroveň podvýživy. Alebo výkonná ekonomika nerovná sa bohatá? Také jednoduché to je, podkušuje hlas zdravého sedliackeho rozumu. Je zvláštne, ako jeho sila slabne úmerne so zvyšujúcou sa nadmorskou výškou smerom k búrlivým parlamentným výšinám.
Samozrejme, hľadať peniaze je možné len tam, kde sú. Alebo lepšie povedané tam, kde by mali byť – v štátnej kase. Alebo? Je dosť nepravdepodobné, že by platcovia daní s chuťou preplatili ministerstvu školstva drahú zrkadlovku, ak by mali možnosť na to dohliadnuť. Asi by sa tiež netriasli šťastím pri úhrade faktúr za poistenie, ktoré štátnych manažérov (a ombudsmanka Jana Dubovcová túto prax potvrdila) chráni pred finančnými trestami napríklad aj za takú nehoráznosť, akou je diskriminácia podriadených vrátane sexuálneho obťažovania, ponižovania či urážania.
Že sú tieto a mraky ďalších nezmyselných, a často asi aj protizákonných platieb v podstate iba drobné a tie veľké peniaze (a ryby) unikajú pomedzi prsty? Odniekiaľ ale treba začať, ak sa chceme dostať tam, kde Česká republika, ktorá už začína svojich verejných činiteľov s maslom na hlave usádzať do budov so zamrežovanými oknami i dverami.
Začína byť dobrým zvykom, že na Slovensku zásadne štrajkujeme v zime. Tento rok sú to učiteľky, učitelia a nepedagogickí pracovníci, kto mrzne s transparentmi v rukách pred Úradom vlády. My ostatní sa ďalej ponosujeme na svoju i celonárodnú neveselú situáciu to pri poháriku, to na sociálnych sieťach. Na námestiach už pomenej. Nie je potom pre vládu – na rozdiel od štrajkujúcich, ktorí si svoje štrajkovanie aj financujú – jednoduchšie sa zaťať?
Čo som tým chcela povedať? Aby sme v tej šlamastike nenechali ľudí zo školstva samých. Aby sme podľa vlastných možností tlačili na našich zamestnancov (vládu, parlament, ministerstvá) tam, kde tlačiť môžeme. Aby sme jedného dňa neostali sami, keď raz prídeme na rad my. A že prídeme, to je také isté, ako že sa spolu s mrazmi a snežením blíži prvé výročie premárnenej šance na slušné Slovensko, známej pod heslom Gorila.
