Jdi na obsah Jdi na menu
 


Parlament krivých zrkadiel

29. 5. 2014

Je viac ako symbolické, že poslanec Mikuláš Huba, jeden z mála známych a dlhodobo aktívnych ochranárov, prirodzená autorita, človek vzdelaný a kultivovaný, odborník v téme ochrany životného prostredia, odišiel z klubu Obyčajných ľudí a nezávislých osobností (OĽaNO) takmer v predvečer schvaľovania jednej z najväčších ľudskoprávnych bizarností, ktoré sa na parlamentnej pôde riešia.

Prečo Mikuláš Maňo Huba opustil stranu-nestranu, v ktorej sa miesi hodnotovo neuveriteľná zmeska politikov, vie iba on sám. My ostatní, poznajúc jeho jeho osobné postoje a hlasovania v NR SR, tento krok s úľavou vítame. S dodatkom konečne!

OĽaNO na Slovensko a do parlamentu vniesli za posledné roky (zámerne a v nádeji píšem posledné, nie ostatné) ešte viac zla, ako ho je „vďaka“ predchádzajúcim radikálnym „národovcom“ a stále prítomným kresťanským „demokratom“ aj tak dosť.
 

Ako sám pán Huba napísal, nebyť OĽaNO, neboli by sa on, ani ďalšie nezávislé osobnosti v slovenskom parlamente ocitli. A s nimi „ani mnohé pozitívne legislatívne návrhy, vystúpenia, interpelácie, odborné podujatia, diskusie, výstavy a ďalšie aktivity, ktoré citeľne poznamenali toto volebné obdobie.“

To je bezpochyby pravda. Napriek tomu je, zvlásť v dnešnej dobe, kedy sa láme hodnotové smerovanie Európy – a Slovenska v nej, dôležité čitateľne stáť na niektorej zo strán. Byť súčasťou partie, ktorá v parlamente vedie kazateľské reči, inšpirované krutým Starým zákonom, o výhodách topenia niektorých skupín obyvateľstva, nemusí byť práve príjemné. Rovnako ako žať hojnú úrodu údivu a sklamania svojich priaznivcov.

Ochranár Maňo Huba je pre mňa dnes symbolom pochopenia situácie, v ktorej sa ocitol slovenský parlament a s ním celá naša krajinka. V čase písania tohto článku (ešte pred uzávierkou čísla) autorka s mrazením v tyle tuší výsledok bizarného hlasovania na tému nezmyselnej ústavnej ochrany manželstva (výhradne) muža a ženy.

Nechce sa mi veriť, že všetci poslanci a poslankyne, ktorí za „jedinú správnu“ rodinu spínajú ruky i hlasovacie tlačidlá, vyrástli iba v prostredí fungujúcej rodiny v zložení mama, otec, deti. Že nikto z nich nevyrástol či nemal (a nemá) kamarátov v rodine, ktorá spokojne fungovala bez jedného z rodičov, či dokonca bez nich, a že nikto z nich vo svojom okolí nevidel domáce násilie v navonok dokonalých „správnych“ rodinách.

Nechce sa mi veriť, že len kvôli spranému straníckemu tričku a troche toho luxusu s ním súvisiaceho hodia mnohí z nich veľkú časť slovenských rodín (a azda aj svoje presvedčenie) do jedného dusivého vreca, len aby vyhoveli mocenským chúťkam svojich straníckych šéfov a udržali si svoje teplé kresielko. Nechce sa mi veriť, že zabudnú na 15-ročného Filipa, ktorý si iba nedávno vzal život, pretože neuniesol ten obrovský tlak xenofóbnej (z)loby. Aj ich zloby.

Verím, že sa dnes Maňo Huba môže zase pozrieť do zrkadla bez obáv, že mu pokrivené lesklé črepiny vrátia namiesto úsmevu poškľabok. Taký, ktorý zo Slovenska pomaly, ale iste vytvára miesto, kde sa nedá žiť. Nieto ešte dobre žiť.