Hana Fábry. Z archívu vyhorenej aktivistky...

Žraloci, gorily a sasanky si nezaslúžia, aby sme ich mená zneužívali na pomenovanie slovenských smradov.

Žijeme dobu, v ktorej aj vulgarizmy správne usadené na jazyku sú akceptovateľnejšie viac ako debetné karty partokracie a oligarchie. Po desaťročiach nadišiel konečne prelomový čas, kedy sa nedá stáť bokom ani vtedy, keď sedíme v papučiach pred televízorom. Názor máme všetci a všetky, otázka je aký, a druhá otázka je, či ho prejaviť aj inde ako v bezpečí vlastnej kuchyne či obľúbenej krčmy.

Všetko to patrí k veci pluralitnej

Názory sa rôznia. Našťastie pre pluralitu a pre ďalší posun tejto krajinky. Ľudová tvorivosť v podobe trefných a skutočne zábavných politických vtipov nemá konca ako vždy, keď je zle. Klasická nepriama úmera – čím horšia politická situácia, tým lepšie politické vtipy – funguje v každej generácii a za každého počasia. Aj v tejto banánovej zime 2012.

Tak napríklad neznámy kreatívec odporúča všetkým smradom piť actimel, ak túžia po imunite.

Exdisident a exkretívec revolúcie v roku 1989 Fedor Gál si myslí, že dnešní revoluční lídri majú šibnuté vízie a „davu“ neverí (hm, odkiaľ poznáme pána Gála?).

Spisovateľ Michal Hvorecký sa domnieva, že aj s chybami je lepšie robiť niečo ako nič.

Stranami kúpení umelci a umelkyne (Tublatanka, Milan Markovič, Eňa Vacvalová, Števo Skrúcaný, Robo Opatovský a ďalší) sprevádzajúci volebnú kampaň 2012 majú síce pohľad zatienený bankovkami, ale aspoň vieme, čo si o nich myslieť.

Mnohí známi ľudia, zvaní aj autority, stoja úplne bokom. Aj to je názor. Vyčkávacia taktika je možno ešte nechutnejšia ako stáť za mikrofónom ktorejkoľvek prefláknutej strany.

Náckovia, výtržníci a profesionálni provokatéri si nemyslia nič. Buď nemajú čím alebo len slepo poslúchajú príkazy hlasov zhora, hlavne že je kde vyvolávať roztržky, čo zrejme chápe každý s IQ vyšším ako bulvárne médiá a futbalová lopta.

Nabubrené za stav Slovenska najviac zodpovedné kreatúry, ktoré inokedy nevedia, kde je koniec ich arogantným tlačovkám, Fico a Dzurinda, veria (a voľby ukážu, či oprávnene), že mlčať je zlato.

Súdy konajú, keď netreba; nekonajú, keď treba – od súdneho zákazu vydania gorilej knihy Toma Nicholsona (ktorej ale medvediu službu neurobili, skôr naopak) až po samozmlátenie Hedvigy Malinovej.

Finančníci a Hara-bin sa smejú. Zatiaľ.

No a obyvačkoví inťoši, tí mudrujú o pozadí „deciek z námestí“ a o tom, kto nimi manipuluje; prípadne ich tvrdú drinu a rovnú chrbticu zosmiešňujú či bagatelizujú.

Lepšie neohrabané kritické myslenie ako kríza myslenia

Náš pozlátený banánový absurdistan sa ocitol (konečne) na križovatke, kde začervené hovná už zacláňajú nielen vo výhľade, ale aj v ceste ďalej – a zasmrádzajú všetko naokolo nezávisle od spoluúčasti či neúčasti na ich kopení. Stoka je plná, exkrementy sa tlačia von. Treba ich odpratať. A v momente čara a sily tejto chvíle si vyberáme, kam vykročíme. Každý z nás sám za seba. Takže len tak pošepky odkaz pre odstolových kritikov: najľahšie je si do niekoho kopnúť – ideálne rovno z klávesnice a ideálne v jeho najzraniteľnejšom mieste. Mladí neskúsení ľudia ich majú až až... tak hrrr do nich!

Kto bol osobne na protestoch, prípadne si ich pozrel na (ešte ACTA nescezurovanom) webe YouTube, musí vidieť, že "deckám", ktoré to spustili a vedú, nikto sofistikovaný nepomáha. Organizácia protestov, taká sympaticky neprofesionálna až neohrabaná, a nesofistikovane sformulované požiadavky bez vidiny, čo môžu „spôsobiť“, sú najlepším dôkazom, že za „šibnutosťou“ protestov (zatiaľ) nikto mocný nestojí. Napokon, okravatkovaná sofistikovanosť ruky s kalkulačkou v súčinnosti s múdrami od vyhriateho krbu a kancelárskych stolov doviedla slovenskú spoločnosť až do dnešného páchnuceho bahna.

Neudržateľný systém fungovania spoločnosti už nemá šancu ďalej miesiť smradľavé cesto, ak sa len nechceme vrátiť pred dvere goríl. Aký ale nastoliť systém, aby prišlo k zmene, o ktorej nehovoria politici v područí finančníkov, ale ženy a muži, ktorí ich zlovôľu už nevládzu ustáť až tak, že niektoré skupiny plánujú hromadné samovraždy?

Je niekoľko zásadných na seba nadväzujúcich a vzájomne súvisiacich krokov, ktoré by pomohli. Pár spomeniem, iné opomeniem (na tie si spomeniete vy:)):

Prechodná úradnícka vláda, lepšie povedané občianska služba (ap.) s obmedzeným časovým i obsahovým mandátom na zmenu ústavy, volebného systému a vypísania nových volieb už v ňom.

Očistenie polície a súdnictva od vplyvu peňazí a/alebo vyhrážok mafie a oligarchie.

Skutočné vyšetrenie a dotiahnutie všetkých politicko-ekonomických káuz bez akejkoľvek hrubej čiary a pod nezávislým zahraničným dohľadom (len ktorým, keď podobná situácia ako u nás panuje takmer všade?).

Odmietnutie ACTA ako nástroja cenzúry internetu, nezávislého priestoru slobody slova (a virtuálneho zhromažďovania).

Otvorenie a prepracovanie neľudských až likvidačných zákonov, ktoré z ľudí tejto krajiny robia závislých chudákov bez vôle a mnohých dokonca bez chleba, bez vzdelania, bez práva na dôstojný život v slobode a hojnosti. Áno, aj hojnosti, lebo tej je dosť pre všetkých, ak by jej distribúcia nepodliehala nenažranosti mocných, ktorí, aby si moc udržali, zo všetkých vyššie spomínaných skupín cielene vyrábajú nepriateľov v duchu „nech sa melú medzi sebou, my zatiaľ bez kontroly zhrabneme to, čo ta hlúpa luza v pote a krvi vytvorí.“ Už ani chlieb ani hry. Systému sa krúti hlava z pocitu nedotknuteľnosti. Až tak, že konečne začína vrávorať.

Čiže – priama demokracia ako liek? Do týchto slov sa dá zhrnúť to, o čo tu kráča? Zrejme – lebo všetko ostatné časom zlyháva na zlyhaniach jednotlivcov, kumulujúcich moc a prostriedky výhradne pod svoj vankúš.

Kto heckne systém a neukradne deťom banány?

Pomenovať problémy súčasného systému a naznačiť ich možné a reálne riešenia aj so špecifikami konkrétne našej krajiny, to je jedna strana mince - a je to aj vcelku jednoduché. Opačná – a veľmi nečitateľná – je, KTO to urobí. Systém je zabetónovaný a neprehľadný. Finančné skupiny riadia politikov. Politici – či už kúpení, zastrašení, bezzubí alebo ľahostajní – tvoria a schvaľujú zákony a ovplyvňujú súdnictvo v súčinnosti s finančnými skupinami. Prezident „všetkých ľudí“ je iba jedno z koliesok skorumpovaného matrixu. Zákony-betóny chránia veľké ryby a malé likvidujú tým, že ich nútia financovať bakchanálie tých veľkých. A záujmové lobistické mafie netrasparentne miešajú karty na všetkých už spomenutých úrovniach horizontálne i vertikálne.

Kto teda vymenuje, kto vyšetrí, kto odsúdi? Kto vytvorí a schváli riešenia pre ľudí, nie pre peniaze? Ako a kto je schopný sa do systému nabúrať tak, aby si na banánoch opäť nepochutnávali tí istí kamoši z mokrej štvrte ako dnes? Ak nedá odpovede šibnutá ulica, dá ich sofistikovaná stoka. To by si mala uvedomiť celá mlčiaca väčšina vrátane vybraných vajatajúcich médií. Aj tá väčšina, ktorej hlas by mohol byť počuť a mať pozitívny dopad, keby chcela, ale radšej čaká, mudruje, je skeptická, je nečinná, je nedôverčivá, nechce byť zneužitá, nechce byť obeťou, odmieta byť nástrojom, je vlastne len opatrná. A je podozrivá, že jej systém vyhovuje taký, aký je. Tak vyhovuje?

Mrznem na ulici a je mi dobre

A kde teda v tom celom vidím seba? Kde inde ako na ulici so šibnutými nesofistikovanými víziami a po boku (popri, za, pred, vedľa) neskúsených „deciek“, do ktorých je o to ľahšie si kopnúť, o čo pozlátenejšiu máme čižmu a/alebo alibistickejšiu dušičku. Stojím na strane ľudí, ktorí sa bez skúseností a sympaticky neisto - a s o to s zanietenejšou vervou snažia holými rukami odhrabávať aj za nás ostatných nechutné fekálie, nahromadené pred zlepencami bánk a vládnych inštitúcií.

Ak riskujem, že sa seknem, riskujem rada. Stáť mimo považujem za horšie ako sa s čistým štítom mýliť – a vo vypätých chvíľach zvlášť. Je to moje svedomie, s kým sa vždy dohodnem, a je to moje zrkadlo, ktoré mi ráno vždy odzdraví s odzbrojujúcim milým úsmevom:).