Podobenstvo o Otíkovi
Určite sa vám to už stalo. Nejaký príbeh sa vám dostal pod kožu, ani neviete, ako, a prečo práve ten. Myslíte naňho a v prípade, že sa odohráva v skutočnom svete, nie v románovom, dúfate, že dobre dopadne. Osud hlavného hrdinu vám chtiac-nechtiac neustále vŕta hlavou.
V českých lesoch neďaleko mesta Hradec Králové sa práve taký príbeh odohráva. Zápas jednotlivca s mocou. Zápas, v ktorom – našťastie – človek, ťahajúci zdanlivo za kratší koniec, nie je sám.
Niekto si pri pohľade na Miroslava Vojtěcha, bývalého lesného robotníka, milovníka a ochrancu prírody, šesťdesiatnika s bujnou šedivou hrivou, spomenie na českého Krakonoša, rozprávkového ducha, ochrancu hôr. Mne napadol – azda pre podobný spôsob života, aký vedie aj pán Vojtěch – už takmer bájny slovenský ochranár z Osadného, Ďuro Lukáč. Príbeh samotára z českých lesov je však práve v týchto dňoch poznačený odpornou mocenskou „klasikou“.
Silvie Dymáková, autorka dojímavého rozhovoru s Miroslavom Vojtěchom na stránke Pribehylidi.cz prirovnáva jeho príbeh k príbehu Otíka z filmu Vesničko má středisková, ktorý máme radi aj tu na Slovensku. Jednoduchý muž z vidieka by sa mal presťahovať do mesta, do paneláku. Opustiť všetko, čo mu je drahé, čo dôverne pozná, v čom sa cíti bezpečne; presadiť korene kamsi, kde rozhodne nepatrí.
Na webovej stránke Českej televízie sa v relácii Zaujímavosti z regiónov môžete s pánom Vojtěchom zoznámiť „osobne“. Verte, že chytí za srdce aj vás. Štyridsať rokov žije na samote, v hájovni, ktorá bola pred jeho príchodom neobývateľná. Mesiace ju po práci v lese chodil dávať dokopy; opravil ju vlastnými rukami a za svoje.
Pán Vojtěch za tie roky vyčaroval z polorozpadnutej chalupy útulný, hoci pre mestského človeka azda aj trochu drsný domov. Domov, ktorý je pre neho všetkým. Žije v ňom so svojou družkou, s domácimi i divokými zvieratami, na prvý pohľad bytostne spätý s nádhernou prírodou vôkol.
Dnes sa mesto, ktoré hájovňu z konca 19. storočia vlastní (a za ktorú jeho obyvatelia platia normálne nájomné) rozhodlo, že by bolo fajn ju zbúrať, na jej mieste postaviť nové hypermoderné envirocentrum a dôchodcu, záchrancu chránených jarabíc, opatrovateľa malého stáda danielov, chovateľa zajacov a mnohých domácich miláčikov vysťahovať do bytu v meste.
Znie to až perverzne. Mesto chce hájovňu, ktorá je sama osebe tým najprirodzenejším envirocentrom, nahradiť „umelinou“, hoci aj postavenou z dreva. Ako inak, za milióny českých korún. Ale aby som zbytočne nešpekulovala, vrátim sa k pánovi Vojtěchovi.
Na jeho obranu, ale aj za spriehľadnenie nejasných procesov okolo celého projektu, sa postavili prostredníctvom petície tisícky ľudí. Patrím k nim, hoci nie som občianka Českej republiky. Spolu so signatárkami a signatármi petície pevne verím, že ešte existujú miesta, kde moc a peniaze nestoja nad životmi ľudí. A kde naopak má ešte šancu dobro zvíťaziť nad zlom. Držím v tom pánovi Vojtěchovi palce. A s ním celej Českej republike. Aj Slovenskej.
V deň vyjdenia článku v denníku Pravda pán Vojtech vo svojej hájovni zomrel. Nech odpočíva v pokoji.
