Pošli to ďalej
Úspech sympatickej zlatej biatlonistky sa dotkol aj mňa. Ľudsky. Rovnako ako príbehy tých, ktorí dobehli poslední. Prípadne nedobehli vôbec. Pocit dojatia sa dostaví spoľahlivo za každých okolností. K vyhláseniu štátneho národného ošiaľu však ostávam chladná. Zdá sa mi čudné hrdiť sa niečím, k čomu som neprispela. Ale doprajem ten pocit všetkým, ktorí oň stoja.
Vidieť a komentovať tento príbeh úspechu aj v iných kontextoch sa momentálne rovná takmer národnému hriechu. Napriek tomu – či práve preto – mi nedá. Olympijským zlatom ovenčená Anastasia Kuzmina chtiac nechtiac odhrnula záves, za ktorým sa ukrýva neviditeľný svet migrantov a migrantiek na Slovensku. A ak platí, že Slovensko systémovo viac alebo menej ignoruje svoje „vlastné“ menšiny, platí to aj v prípade menšín, ktoré v našej krajine hľadajú nový domov.
Medzinárodná organizácia pre migráciu (IOM) na svojom webe uvádza, že na svete je v súčasnosti 232 miliónov migrantov. Ak by si založili vlastný štát, vytvorili by piatu najľudnatejšiu krajinu. Hneď po Číne, Indii, USA a Indonézii. Mnoho utečencov, vrátane matiek s deťmi, či dokonca osamelých detí bez sprievodu dospelých podstupuje nebezpečnú cestu. Stávajú sa obeťami obchodovania s ľuďmi, sú vystavení poníženiu a strate ľudskej dôstojnosti, zomierajú na ceste do novej krajiny. Takto opisuje realitu miliónov ľudí na úteku za lepším životom IOM.
Ak vezmeme do úvahy fakt, že väčšina migrantov a migrantiek opúšťa svoje domovy nedobrovoľne, utekajúc pred vojnami či ničivými živlami, na mieste je viac ako inokedy potreba solidarity a pomoci. U nás sa podiel cudzincov na celkovom počte obyvateľov pohybuje len niekde nad jedným percentom. Sú to ľudia, ktorí na Slovensku v súvislosti so získanou pracovnou pozíciou požiadali o pobyt a Slovenská republika im vyhovela. Nie každý spolu s povolením na pobyt získa aj slovenské občianstvo. V tomto smere však nie sme žiadnou výnimkou.
A hoci Slovenská republika nie je pre väčšinu utečencov cieľovou destináciu snov, predsa len sa medzi „našimi“ cudzincami nájdu záujemcovia o udelenie azylu. Nie je ich veľa. Naše „dobré“ meno je v tomto smere asi už známe. Kým v roku 2006 u nás požiadalo o azyl 2849 ľudí a získalo ho iba 8, v roku 2011 bolo žiadateľov už iba 491 a úspešných bolo ich bolo 12. Slovensko zjavne – bez olympijskej potemkinovskej optiky – o azylantov a presídlencov prílišný záujem nejaví.
Argument, že máme dosť vlastných starostí a nepotrebujeme si pridávať ďalšie, neobstojí. Pretože – kto nemá svojich problémov dosť? Slováci pomocnú ruku v časoch, keď ju potrebovali najviac, od slobodných krajín dostali. Sme na rade podať ústretový štafetový kolík pomoci ďalej. Tým, ktorí ju potrebujú rovnako ako kedysi my. Navyše, bez pestrejšej spleti národov Slovensko nikdy nebude krajinou, kde sa ľudia navzájom svojimi inakosťami obohacujú. Ba práve naopak, tendencie smerujú k opačnému pólu. A to nikdy v histórii nerobilo dobrotu. Niet nič jednoduchšie – a nebezpečnejšie, ako byť citliví len k úspešným príbehom.
