Hana Fábry. Z archívu vyhorenej aktivistky...

Tak som v sobotu symbolicky (a rada) porušila Ústavu. Nazvala som verejne pred rodinami a blízkymi zúčastnených dve ženy manželkami. Dokonca som tak urobila z titulu takpovediac „úradnej“ moci. Ženy si ma totiž vybrali pre svoj svadobný obrad, aby som im pomohla spečatiť ich vzťah. A tiež registrované partnerstvo, ktoré oficiálne „uzavreli“ v Českej republike, keď už tá Slovenská im ho upiera.

V ten deň počasie sľubovalo všetko od slnka, vetra, dažďa až po... ale to si nechám na koniec. A všetko aj splnilo. Chata na svadbu ako stvorená: s malým pokoseným trávnikom ukrytým medzi tujami ovešanými balónmi v tvare srdca, vonku drevené stoly a lavice, na stoloch kvety, na trámoch girlandy vo farbách dúhy, lákavá vôňa „vegekateringu“ a rezňov.

S postupujúcim časom sú obe ženy stojace pred zásadným krokom svojho života čoraz nepokojnejšie, čaká sa na zmeškaný vlak a posledných hostí, chystá sa ozvučenie „živých“ kláves. Po trávniku sa tmolí batoľa; spolu s oneskorencami dorazí aj malý psík. Aká by to bola svadba bez detí a psov?

Tóny známeho Svadobného pochodu, zimomriavky; predstupujú predo mňa dve pôvabné ženy s kyticami, slzy v očiach nemajú len ony. Spočiatku žartujem, neskôr som vážna až patetická. Spolu s libanonským básnikom Chalílom Džibránom pripomínam, aby jedna druhú ľúbili, ale aby si z lásky neurobili väzenie. Prstene, bozk, dúhové fluidum, spoločná fotka.

Všetci sú po jedle, dojatie ustupuje, časť hostí sa rozhodla na vychádzke rozchodiť bohaté slávnostné menu, pri stoloch zavládlo uvoľnenie. A ja som sa na všetkých pozerala a nielen v duchu som sa opýtala: „Od dnešného dňa ste jedna veľká rodina, uvedomujete si to?“

Usmievam sa, aj ostatní sa usmievajú; čo si myslia, neviem. Viem ale celkom iste, že tak ako každá iná dobrá a fungujúca rodina, ani táto nevznikne podpísaním nejakého „registračného“ papiera, ani absolvovaním slávnostného svadobného aktu, čo ako krásneho a symbolického. Vznikne až za pochodu – ako tá vaša – na spoločných stretnutiach, počas rodinných radostí a kríz, vo chvíľach, keď niekto z rodiny bude potrebovať pomoc a niekto mu v správny čas podá pomocnú ruku. Hoci iba v podobe objatia či uší ochotných načúvať.

Ústava, podpisy na sobášnych listoch ani zvuk kostolných zvonov – nič z toho nepredurčí, koho rodina bude dobrá, koho sklame, koho ostane len na papieri. Možnosť vytvoriť rodinu oficiálne pred štátnym úradníkom je z tohto pohľadu len preceňovaný symbol. Všetko je v ľuďoch. Až kým nezasiahne vyššia moc. Dane, hypotéky, nebodaj choroby, dedičstvá...

Predpokladám, že sa od soboty v heterosexuálnych rodinách v mieste svadby nič mimoriadne neudialo. Ani inde. Nič, za čo by bolo možné ukázať prstom na nový šťastný manželský pár a povedať: „To ony za to môžu!“. Stále mi preto nejde do hlavy, prečo nedopriať všetkým pocit rovnakého metra a akej takej materiálnej i sociálnej istoty, keď v manželstve tak či onak symbolicky i skutočne žijú. A aby som nezabudla: po obrade sa na oblohe objavila nádherná dúha.