Na Slovensku sa geometrickým radom rozširujú rady politikov a političiek, bohorovne nevšímavých voči dianiu na ulici. Ješitná zahľadenosť do seba, taká typická pre konce kariér, postihla významnejšie aj zúfalú mozgovú kôru Mikuláša Dzurindu, politika s najväčším množstvom otázok položených novinárom. A hoci zábavne ladenú vetu „Vôľu ľudí sme sa všetci zaviazali rešpektovať“ vypustil ako slzný plyn práve on, iste sa s ňou – ako jednou z mála – dokázali stotožniť aj jeho politickí odporcovia či vnútrostranícki oponenti.
Ale nemajte obavy, ďalej už bývalému premiérovi, súčasnému ministrovi a dúfajme budúcemu výpravcovi, politickú reklamu robiť neplánujem. Vybehnem radšej na ulicu, lebo tá ešte napriek svojej pochopiteľnej rozháranosti (a na rozdiel od aktuálnych politických „elít“) stojí za námahu.
Ulica v maske so štramáckymi fúzikmi či bez nej má plné právo byť poriadne, ale naozaj poriadne, rozhnevaná. Ba dokonca rozvášnená. Dôvodov na to má nepreberné množstvo. Poloprázdne účty (aj) pracujúcich ľudí, osobné dlhy vrátane dlhov štátu, ktorý svoje sekery zosobňuje nám, lebo tu výnimočne uznáva, že štát – to sme my, slovensky honorovaná práca, ale ceny tovarov a služieb svetové, zderský, ale nefunkčný sociálny systém, zdravotníctvo, ktoré si „vďaka“ chorému tlaku poisťovní čoraz viac začína mýliť svoju rolu s pohrebníctvom, moc lobistických skupín a vyčíňanie súkromných finančných mafií vo verejnom sektore, zámerné rozdúchavanie nacionalistických a etnických vášní v duchu metódy odpútavania pozornosti od chýb systému vytváraním umelých nepriateľov, podceňovanie problémov v regiónoch, cielené zbedačovanie školstva (vzdelaní ľudia sa ťažšie manipulujú do pozície stáda), nedostatok práce a zároveň prebytok nezamestnateľných ľudí, podvyživená kultúra a nadbytok všade prítomnej nekultúrnosti – jednoducho, kam oko pozrie, tam vidí zmar a čiernu dieru. A konečne začína vidieť aj skutočných vinníkov.
Pohľad „más“ na druhú stranu ich vlastnej mince – každý deň matnejšej – je desivý. Na slovenské pomery neúmerné bohatstvo, samožersky vystavované na obdiv na tzv. charitatívnych plesoch, bičuje pomaly, ale iste, tie najnižšie pudy. Nežnosť už nie je – a nebude – na programe dňa. Vzhľadom na dôvody, ktoré roztvárajú pomyselné nožnice sociálnych nerovností na neúnosnú mieru, hrozí, že ulica tými nožnicami konečne zastrihne do živého. Ľudia oprávnene odmietajú padnúť na kolená, lebo odtiaľ už hrozí iba pád na dlažbu. A z nej je k pocitu, že už nie je čo stratiť, nebezpečne blízko. Ak si ľudia chcú vážiť sami seba, ak chcú vstať a ísť ďalej, musia si cestu prekliesniť cez námestia, nie cez billboardovú hru na demokraciu. To už je dnes viac ako isté a ani voľby väčšieho/menšieho zla na tom nič nezmenia.
Vrátim sa ale oblúkom na úvod. Vetu šedej eminencie slovenskej politickej kombinatoriky o rešpektovaní vôle ľudí som nevytiahla náhodou. Vytvoriť a uchovať si zmysel pre realitu a sebareflexiu namiesto pragmatického osvojovania si zabehaných fráz je na mieste aj na ulici.
