Hana Fábry. Z archívu vyhorenej aktivistky...

Čo by ste robili, keby vaším domovom bol krík? Pýta sa na svojej webovej stránke občianske združenie Vagus. Odpovede sa pokúša nie iba hľadať, ale najmä ponúkať. A niekedy ide doslova hlavou proti múru.

Či už ľudí bez domova odsudzujeme, pretože si za svoju situáciu „môžu sami“, alebo s nimi súcitíme, faktom zostáva, že ich v Bratislave žije asi štyritisíc. Ich jedinou možnosťou je vítať každé nové ráno pod holým nebom. Bez kávičky a sprchy.

 

Všetci vidíme ich život, mesto je ich výkladnou skriňou. Nemajú doklady ani prácu. Väčšina z obyvateľov mesta, priznajme si to, však netúži vidieť ich natiahnutú dlaň, cítiť ich neprané šaty a neokúpané telo. Čo je príčina a čo dôsledok toho, že sa ocitli na ulici, je tvárou v tvár potrebe pomôcť človeku v núdzi nepodstatné. Je tisíc dôvodov, pre ktoré sú nútení žobrať, zbierať starý papier či len tak posedávať na lavičke.

 

Ale aby som sa vrátila k Vagusu. Mesto mu za symbolické euro ročne prenajalo schátranú budovu na hranici Starého a Nového mesta na Mýtnej ulici. Domec, ako hovoria ľudia z Vagusu, sa zaviazali dať za desať rokov nájmu kompletne „do pucu“ a s jeho pomocou docieliť, aby ľudia bez domova boli nielen najedení, čistí, oblečení a zdraví, ale aby aj znova pracovali, normálne bývali, dôstojne žili.

 

Ak však chce niekto robiť správnu vec, ak chce mužom a ženám z ulice poskytnúť tú povestnú druhú šancu, podpásovky na seba nedajú dlho čakať. Bezdomovcov síce nechceme vídať na ulici, ale nechceme ani „trpieť“ ich útočisko vo svojej blízkosti. To sú tie paradoxy, povedal by klasik. Martin Borguľa zo Smeru, trojnásobný držiteľ poslaneckého mandátu, komunálneho, mestského aj župného, razí za pomoci bohumilej petície svojskú sociálnodemokra­tickú líniu. Podľa vlastných slov (pre RTVS) pracuje na tom, aby mesto zmluvu s Vagusom a jeho Domcom vypovedalo. S tým, že by rád pomohol. Niekde za mestom. Kde, to však nevie ani nevie sám primátor: voľné priestory sa len tak neváľajú po zemi, zato podobne necitlivé petície a lukratívne pozemky v okolí Domca na Mýtnej akoby zhadzovali. Mimochodom, pán poslanec sa určite iba náhodou pohyboval v biznise s realitami. Ale poďme ďalej.

 

Podobne macošsky sa k denným streetworkerom, ktorí často suplujú prácu obcí a štátu, správajú aj mestské časti i legislatíva. Konkrétne zákony o sociálnych službách a sociálno-právnej ochrane. Na rozdiel od nocľahární, ktoré dostávajú zo zákona od štátu príspevok 130 eur mesačne na lôžko, financovanie dennej práce s ľuďmi bez domova nie je povinnosťou nikoho. Iba možnosťou. Všetci si vieme predstaviť, ako radostne túto možnosť obce (ne)využívajú. O to radostnejšie vítajú, ak niekto „ich“ bezdomovcov vylieči, okúpe, navarí im, vybaví doklady. A občas ich aj pochová.

 

Nielen Vagus, ale najmä zákon o sociálnych službách teda čaká na pozitívne zmeny v oblasti financovania práce s ľuďmi bez domova. Možno ak by sa zákon nevolal tak sucho, viac by pripomínal jeho tvorcom i nám všetkým, o čo v ňom skutočne ide. Mohol by sa napríklad volať Musíme si pomáhať.

Komentár bol napísaný pre denník Pravda, v ňom bol 13. júna 2013 publikovaný.